niekoľko rokov moderujem v televízii magazín pre seniorov.
Stretla som mnohých, ktorým bolo dopriate, že sú zdraví a môžu byť aktívni. Konečne majú čas na seba, svoje hoby, vzdelávanie, cestovanie. Stretla som sa však aj s ľuďmi, čo sa starajú o seniorov, ktorí toto všetko mať nemôžu. Spoznala som problémy zamestnancov domovov sociálnych služieb, ako už nevládzu, je ich málo, ich fyzicky aj psychicky náročná práca je nedocenená a roky sa dožadujú pozornosti kompetentných. Verejnosť, aj médiá, žiaľ, vnímajú zariadenia pre seniorov najmä cez škandály. Lenže situácia je naozaj vážna. Venovať sa zamestnancom zariadení je poslaním Akadémie vzdelávania a výskumu v sociálnych službách, ktorej som sa stala ambasádorkou.
momentálne mám kultúrny šok.
Pred pár dňami som bola v Japonsku a ten prechod odtiaľto tam je ako z vojnového poľa do raja. Na ulici pokoj, žiadna agresivita, z ampliónov hrá žblnkotajúca hudba, rovnako v kaviarni, všetko je čisté a usporiadané, všetko má svojho pána. Tých 127 miliónov obyvateľov dodržuje pravidlá, berie ohľad ešte viac na potreby druhých, ako na svoje. Nikto vás na verejnosti neotravuje svojím telefonovaním, hoci každý má v ruke mobil a niečo si číta. No dosiahnuť dokonalú spoločnosť znamená pod povrchom aj šikanovanie a tvrdú hierarchickú disciplínu. Aj preto vidíme s manželom náš život medzi dvoma svetmi. Ja sa chodím do Japonska zjemniť, on sa na Slovensku môže zhlboka nadýchnuť a užívať si životný priestor.
prečo nehrám v žiadnom novom sitkome?
Nestrkám sa tam. Robila som naposledy malú postavu pani Bežnej v Profesionáloch, ktorá mala zasiahnuť do deja raz. Nakoniec sa tak páčila, že sa objavovala pravidelne a priniesla mi celkom slušnú popularitu. Myslím si, že som nedocenená sitkomová herečka, ale nemám energiu dokazovať svoje schopnosti televíznym úradníkom. Mám fanúšikov, ktorí si ma našli v divadle.
moje predstavenia aj humor sú založené na práci s rekvizitou.
Som vášnivá zberateľka blbostí. Mojím doteraz najväčším úlovkom je jelenia hlava – plyšová poľovnícka trofej. Visí nad stolom v mojej pracovni. Keď som ju zbadala v obchode, nemohla som odolať, kúpila som ju. A dobre som urobila. Už nikdy viac ju nemali. Mám radosť z mojej zbierky gýčov! V divadle ožívajú.
moja mama je odberateľka tohto časopisu, takže nie, nemám neresti. (Smiech).
Našťastie som striedmy človek. Viem fungovať aj z mála, to sa týka jedla aj financií.
nie som lenivá, ale sú veci, ktoré nerobím rada.
Radšej kupujem veci, čo sa nekrčia. Nežehlím. Ak, tak posteľnú bielizeň, lebo je príjemné spať vo vyžehlených obliečkach. Teraz to síce robieva moja mama, lebo býva s nami a rada mi pomáha, ale inak by som posteľné žehlila ja, alebo môj muž. U nás nedelíme domáce práce na mužské a ženské.
dnes už nešijem tak často, ale mám za sebou veľkú krajčírsku minulosť.
Keď som mala pätnásť, nikde sa nič nedalo kúpiť, všelijaké skvostné modely som vtedy podľa Burdy pošila. Teraz už len skracujem závesy a šijem vankúšiky.
mám hroznú fóbiu z výšok.
Zo základnej školy sme boli na výlete v Lednici, v tamojšom minarete. Dlho, dlho sme v uzavretom priestore schodiska stúpali, a odrazu sme sa ocitli hore. Šok z výšky a otvorenej krajiny spôsobil fóbiu. Nemôžem prejsť pešo ani po Moste SNP, vo výške nemôžem dýchať ani hovoriť. Skúšala som s tým pracovať, dala som sa odblokovať, no vrátilo sa to. Už s tým nebojujem. Byť vysoko mi jednoducho nie je súdené. V lietadle je to iné. To je letiaca izbička. Pritom – tam by bol strach namieste.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.