Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dorota Holubová: Keď sa zatnem, tak to splním

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Fotografka Dorota Holubová sa posledné mesiace venovala téme násilia páchaného na ženách na Slovensku. Zamerala sa na ženy, ktoré bývajú v bezpečných ženských domovoch a na ženy, ktoré im pomáhajú. Jej projekt pod názvom Atlas žien je aktuálne vystavený v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave

Dorota Holubová: Keď sa zatnem, tak to splním BORIS NÉMETH

projekt Atlas žien nie je postavený iba na fotke.

Chodila som fotografovať po celom Slovensku do bezpečných ženských domov, navštívila som ženské poradenské organizácie a fotografovala aj ženy, ktoré týmto ženám pomáhajú, robila som s nimi rozhovory, na výstave je aj video so sociálnym experimentom, ktorý má odzrkadľovať mýty a predsudky spoločnosti o tejto téme. Som portrétna fotografka, ale musela som zachovať anonymitu žien a ich detí, ktoré žijú na utajených adresách, takže to bola aj pre mňa výzva, ako to vizuálne uchopiť. 

nemáme právo tie ženy súdiť, prečo od násilníka neodídu hneď.

O téme som na začiatku vedela veľmi málo, napriek tomu, že som si ju vopred načítala. Hlbšie som sa do nej ponorila, až keď som mala reálnu skúsenosť s týmito ženami. Zakaždým som chvíľu s nimi bývala, pustili ma na krátko do svojho každodenného života. To, že sa žena dokáže rozhodnúť v priemere až po 14 rokoch, že od násilníka odíde, bol pre mňa šok. Neviem si to ani len predstaviť, a obdivujem ich za to, že to dokázali prežiť, ochrániť seba a deti, a nebáli sa potom požiadať o pomoc. Bola som na východnom, severnom aj západnom Slovensku,  všetky ženy spájalo to, že nemali podoru v štátnych inštitúciach. Neustále obviňovanie žien, spochybňovanie toho, čo hovoria, následná retraumatizácia. Namiesto toho, aby polícia, súdy, sociálny úrad prebrali plnú zodpovednosť a konali, tak budú ženám ešte polená hádzať pod nohy. Štát sa nevie o tieto ženy s deťmi dôstojne postarať, všetko je na dobrej vôli mimovládnych organizácií.

päť rokov sa živím fotografovaním.

Ale až nedávno som ju začala študovať na univerzite v Opave. Oceňujem, že nás na Inštitúte učia remeslo z každého jedného žánru. Nehráme sa na konceptuálne umenie, abstraktné idey, učia nás priniesť kvalitný výstup od krajinárskej fotografie až po reportážnu. Medzi spolužiakmi mám Čechov, Poliakov, Vietnamca aj Bielorusku, je to medzinárodné fotografické prostredie. Oceňujem najmä to, že máme špičkové vedenie školy a pedagógov, škola má dobré renomé, spolužiaci vyhrávajú World Press Photo.

fotografia je moja práca aj záľuba.

Ale nejdem fotiť von len tak, musí to mať tému a zmysel. Keď sme boli s kamarátkou na púšti, boli tam najkrajšie hviezdy, aké som kedy videla, spln, stretli sme nomádov, otca s dvoma synmi na motorke, mali stádo tiav, pohostili nás ťavím mliekom, hotový National Geographic. Mala som so sebou foťák, ale keď som tam v tej chvíli, ani sa mi nechce fotiť. Snažím sa prežiť ju naplno, zapamätať si to. 

keď sa pre niečo rozhodnem, tak to splním, aj keby čo bolo.

Keď sme sa dohodli s kamošmi, že celý rok nevypijeme ani kvapku alkoholu, nikto to nevydržal okrem mňa. Teraz mám záväzok, že nejem cukor a nerobí mi vôbec problém to vydržať. Keď sa raz zatnem, splním to. 

neznesiem násilie, odpadávam už keď počujem slovo krv.

Som pacifistka, aj pri filmoch, kde je zobrazené násilie, nezakrývam oči len sebe, ale aj človeku, ktorý so mnou ten film pozerá. Keď mi niekto začne hovoriť o zdravotných problémoch a operáciách, tak mi začne pracovať predstavivosť a dostávam mdloby. Ale zase na druhej strane, ak sa niekedy aj stalo, že som mala niekoho v núdzi ošetriť, tak vtedy mi krv neprekáža, viem sa zmobilizovať a pomôcť.

chcela by som si občas vedieť zahryznúť do jazyka.

Keď si niečo myslím, hneď to poviem a niekedy to ten druhý zoberie zle. Ale ja to myslím úprimne. Nedusím v sebe nič, neviem to, nedokážem sa dlho hnevať, o desať minút už som v pohode, okej, poďme ďalej, prečo si máme kaziť celé dni a trápiť sa. Ale chápem, že niekto iný potrebuje čas, aby mohol vychladnúť. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite