slovensko-ukrajinská hranica je veľmi zaujímavý priestor. Prejdete zopár metrov a hneď chápete, že ste v inom svete. Je to, akoby ste sa vrátili do obdobia deväťdesiatych rokov. Na ukrajinskej strane je všetko staršie, ošarpanejšie, rozbitejšie.
Ako prvá vás privíta malá plechová búdka, v ktorej väčšinou sedí tetuška či dievčina, ktorá vyzerá ako z Mrázika. Výrazne nalíčená, vždy so zapletenými a zopnutými vlasmi. Málokedy pozdraví, väčšinou sa na vás ani nepozrie. Len vezme pas, oskenuje ho, niečo napíše na papierik a pas vám vráti. Vždy popraje typické ukrajinské „šťastlivo“, no len málokedy sa pritom pozrie do očí.
Potom postupujete do veľkej, síce murovanej, no aj tak sčasti plechom obitej budovy, kde väčšinou sedia asi dvaja ďalší pracovníci, ktorí na vás pôsobia ako z nejakého Dostojevského románu. Všetci sú oblečení v trochu starších, mierne vyblednutých uniformách. Ani tu vám väčšinou nepozrú do očí, len oskenujú pas, niečo napíšu do počítača a pošlú vás preč.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.