dokument Ostrov hudby o našej alternatívnej hudobnej scéne je určený rôznym cieľovkám.
Nielen zahraničným hudobným promotérom či publicistom, ale aj domácim fanúšikom, ktorí možno mali doteraz pocit, že nič také ako slovenská hudobná scéna neexistuje. Ukazuje ďalší rozmer našej krajiny, dá sa ľahko zdieľať, vkladať do článkov a blogov. Preto sme nerobili televízny ani kinoformát, a preto je verejne dostupný na internete. Začali sme na ňom robiť v roku 2017 a pôvodne sme nemali deadline, nevedeli sme ešte o fokuse na Slovensko na európskom showcase festivale Eurosonic v holandskom Groningene, ale napokon sa to perfektne spojilo. Celá slovenská výprava, asi sto ľudí z rôznych odvetví, ktorých spája spoločná záľuba – hudba, bývala spolu na štyroch drevených lodiach, v podpalubí, izbičky veľké ako stôl. Takýto „táborový“ pocit v dospelosti málokto zažije. Kapely rôznych žánrov si chodili navzájom na koncerty, vznikol spoločný whatsupový chat, čo sa kde deje. Bolo to nezabudnuteľné.
slovenský národný remix bola moja bakalárka.
Bola to reakcia na vlastenecký zákon od SNS. Chcela som hymnu, ku ktorej si vie vytvoriť vzťah aj moja generácia. Oslovila som producentov elektronickej hudby, aby urobili remixy, mala som ambíciu, že ich bude 365. Keď idem do niečoho, robím to nadoraz, čo najväčšie, do detailov domyslené. Ale napokon to ostalo pri siedmich remixoch – v jednom týždni bola každý deň o polnoci jedna premiéra na Rádiu_FM.
kedysi som zbierala lacné kazové či jednorazové foťáky, ktoré dávali lo-fi kvalitu.
Dnes už sú také digitálne filtre, ale mne sa tá kazovosť dlho páčila. Vždy ma lákala autentickosť, dôležitejší bol pre mňa nápad ako technické vyhotovenie. Aj na škole mi vždy vyčítali technickú nezdatnosť pri vyvolávaní fotografií. Ale vždy to malo nápad. Tým sa aj doteraz riadim. Že nie je dôležitá technická dokonalosť, ale to, čo je za tým. Aj keď mi príde nový človek do tímu, nemusí byť super strihač alebo kameraman, ale musím vidieť, že hľadá niečo iné.
som z Trnavy.
Aj keď som študovala v Bratislave, dochádzala som, vlakom je to 30 minút, do školy mi to trvalo rovnako ako spolužiačke električkou z Rače. Teraz je cool žiť v Trnave, máme super primátora, nové Nádvorie, ale ja som ju mala rada ešte before it was cool. Som súčasťou generácie, ktorá nechcela hovoriť, že tam zdochol pes, ale ktorá chcela prispieť k tomu, aby sa tam niečo dialo. Aj do názvu firmy Cukru som zakomponovala Trnavu. Nenazvala som ju priamo že Trnavské videá, ale prostredníctvom pocitu. Robíme veci pekné a príjemné, ako roksové lízanky, ktoré sa v Trnave vyrábajú.
rada chodím na dobré raňajky niekam von.
V Trnave je už kaviarenská kultúra na vysokej úrovni, na rôznych miestach sa dá dobre naraňajkovať a kúpiť dobrá káva. V neznámom meste vždy hľadám kaviareň, vždy si donesiem domov balíček kávy, obaly aj zbieram. Pripravujem si kávu na rôzne spôsoby, mám pákovú mašinu ROK, chemex, aeropress aj V 60. Zaujíma ma všetko okolo kávy, ale nie som kávová fašistka ani závisláčka. Skôr mám rada ten moment, keď ju pijem. Na Novom Zélande som si uvedomila, že keď vojdem do kaviarne, kde je istý druh ľudí, hrá tam nejaká hudba a pijem kávu, ako ju mám rada, tak to je ten pocit, ktorý ma definuje.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.