Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jonatán Pastirčák: Mám strach z ľudí v lese. V noci.

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Hudobník, producent a zvukový inžinier Jonatán Pastirčák, známy aj ako Pjoni či Isama Zing, nedávno získal s Katarziou divadelné Dosky za hudbu k inscenácii Antigona. Z tejto hudby vychádza aj ich album Nepohodlná osoba, s ktorým sa v decembri chystajú na turné.

Jonatán Pastirčák: Mám strach z ľudí v lese. V noci. BORIS NÉMETH

robím aj zvukového majstra v dabingovom štúdiu. 

Vychádza mi to tak pol na pol s mojimi hudobnými aktivitami. Ale medzitým potrebujem väčšinou aspoň deň nerobiť nič, čo súvisí so zvukom. Mám tak zahltenú hlavu, že sa potrebujem prenastaviť. Väčšinou neviem tvoriť len tak po robote, po večeroch. Navyše, teraz toho bolo tak veľa, že som ani žiadne voľné večery nemal. 

vyštudoval som hudobnú produkciu a zvukové inžinierstvo. 

Nemal som ambíciu študovať kompozíciu, hoci predtým som chvíľku chodil k Lukášovi Borzíkovi. Produkcia hudby vyžaduje veľa technických znalostí, preto som išiel do Londýna, chcel som sa v tom zdokonaliť. Veľa z toho tu vlastne ani nemôžem využiť, nie sú tu také štúdiá, ako sme mali tam. Zároveň si ani neviem predstaviť, že by som nahrával slovenské a české kapely, je málo takých, ktoré sú mi hudobne blízke. Preto robím dabing, je to pre mňa emocionálne neutrálne a väčšinou ma to baví.

keď som mal šesť, začal som sa učiť hrať na čele. 

Bol som z toho taký vynervovaný, že som to asi na rok nechal. Potom som sa k tomu na ďalších sedem rokov vrátil. Som príšerný čelista, chcel by som sa ešte niekedy naučiť poriadnejšie hrať. Čelo používam, keď hrám ako Pjoni. Veľmi ma baví improvizovať, postaviť to na priamom toku emócií, môže sa stať úplne čokoľvek. Teší ma, keď improvizujem s niekým, kto je mi hudobne i ľudsky blízky, a občas nastane moment prepojenia energií. Niekedy sa takto prepojím aj sám so sebou. 

skupinu Tucan sme založili, keď ja som mal desať rokov a Adam deväť. 

Odvtedy koncertujem. Nedávno sme mali 15. výročie, ale necítim, že by som už mal dosť. S Adamom sme stále najlepší priatelia, aj keď už spolu nehráme. Teraz sa veľmi teším, že ideme spolu robiť audiovizuálnu performanciu do New Yorku. 

„Veľa ľudí, čo robí hudbu, má vášeň pre kupovanie mašiniek, ja vôbec. Mám minimalistický setup. “

pijem kávu od svojich desiatich rokov. 

Otec mi ju nosieval k posteli, keď sme mávali také ranné stíšenia, vtedy som sa ešte snažil byť pobožnejší. (Smiech.) Aby som vôbec vstal, potreboval som nejaký povzbudzujúci prostriedok. Musím však uznať, že kombinácia rannej meditácie a kávy je dokonalým štartom do dňa, rád by som sa k tomu niekedy vrátil. Odvtedy som od kávy závislý, neviem si bez nej vôbec predstaviť život. Ráno si robím „koťogó“, to je tak na tri kávy. To hneď vypijem a cez deň si dám ďalšie štyri. 

fejsbúk je pre mňa reálny problém. 

Vždy sa doklikám k nejakému článku, čo si prečítam, ale je to taký tik, scrolling, zlozvyk dopamínového efektu. Keď som chcel napísať záverečnú prácu, tak som si musel nainštalovať všetky tie blokovacie aplikácie. Dá sa to obísť, ale mal som toľko duchaprítomnosti, aby som to nerobil. Teraz tam chodím menej, ale možno len preto, že mám menej času. 

snažím sa raziť filozofiu minimalizmu a nekupovať si veci, ktoré nepotrebujem. 

Ale to neznamená, že nemám takých vecí veľa. Veľa ľudí, čo robí hudbu, má vášeň pre kupovanie mašiniek, ja vôbec. Mám minimalistický setup, robím skoro všetko na počítači, ani pluginy si príliš nekupujem. Ale nie je to žiadne vedomé obmedzovanie sa, minimalista som prirodzene. Rád chodím do kníhkupectiev, hoci nie som vášnivý čitateľ, s pôžitkom si knihy pozerám. Vinyly občas kupujem, ale nebaví ma až tak fetiš starých platní, radšej si kupujem novú hudbu, aj to len málokedy. 

som mentálny neurotik. 

Nevybíjam si stres na iných ľuďoch, nekričím. Mám ho uzavretý v sebe, navonok sa to prejavuje inými cestami, napríklad tak, že si šúpem kožu na palcoch, už tam mám takú konštantnú jazvu. 

keď som bol malý, chodili sme na čundre do lesov. 

Spali sme aj niekoľko nocí v stane. Vtedy som mal strach nie zo zvierat alebo prírodných živlov, ale z ľudí v lese. V noci. Raz sme sa zastavili na ranči a majiteľ nám povedal, že na Slovensku sa nikde nemôže stanovať. A potom nás sledoval autom. Snažili sme sa mu utiecť. Mali sme stan na kopci, trochu skrytý, bolo počuť, ako zastal na ceste, otvorili sa dvere a vystúpil. Nakoniec neprišiel, ale bol to nepríjemný pocit. Mám rád ľudí, ale nie v lese a v noci. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite