píšem rozprávky, aké by som sama chcela čítať v detstve.
Pamätám si na jedno nádherné leto u babky: ráno som išla do knižnice, požičala si dve knižky, vliezla do postele a za deň pod perinou obe prečítala. Potom som písala na písacom stroji a takto dni plynuli a bolo to skvelé.
s deťmi som sa začala stretávať až po prvých dvoch detských knihách.
Chytilo ma to. Nečakala som, že až tak. Videla som, koľko majú nápadov, fantázie, ale sú tak zvláštne oklieštené, stratené. Cítila som povinnosť pomôcť im sa rozvíjať. Robím to veľmi jednoducho, rozprávam sa s nimi, vymýšľam príbehy, ony sa najprv hlásia ako v škole, ale potom sa uvoľnia. Začala som pociťovať, že toto je moja cesta a posledné tri roky to robím dosť pravidelne.
od vysokej školy som na voľnej nohe.
Taká ponuka nie je – nechcem kričať hop – ktorá by ma presvedčila, že by som mala niekam ráno na presný čas dochádzať. Rada píšem v kaviarňach, v parku, doma, ale viem byť produktívna. Od detstva som bola systematická, urobila som si domáce úlohy, potom som písala 2,5 hodiny na stroji. Okrem toho som tancovala, robila florbal, v podstate taká zamestnaná ako v detstve som už nikdy potom nebola. A už by som aj nerada bola. Tam som si to odkrútila. Systém mi zostal, ten ma drží pri živote, pomáha mi v práci aj v osobnom živote, veď aj na psychiatrii je základný mód, že systém musí fungovať.
raz denne som inštruktorka pilates.
Pred 15 rokmi som začala mať problém s chrbtom, tak som skúsila pilates. Veľmi ma oslovil, až tak, že som si povedala, že by som to mohla skúsiť precvičovať. (Smiech.) Áno, aj teraz sa mi to zdá také smiešne ako vtedy. Pre mňa osobne je to výborná kombinácia s duševnou prácou. V podstate som samotárka, sú dni, keď poviem akurát ‚ďakujem‘ čašníkovi za účet, takže precvičovať skupine ľudí mi to trochu vyrovnáva.
radšej mám parky ako lesy.
Som mestské sídliskové dieťa, celé detstvo som trávila v parku. Keď ma cez leto dali rodičia do domu starých rodičov v Humennom, za kopcom boli paneláky a ja som hovorila, že tam je moja Bratislava! Parky sú pre mňa les, ale už som pokročila, aj do Horského parku občas zájdem. (Smiech.)
fajčenie je moja najväčšia neresť, odkedy som si prvýkrát zapálila.
Mala som pätnásť, bolo to v Medickej záhrade s kamarátkou, dali sme si jednu, ona potom odišla a ja som si vravela, aký je to krásny pocit fajčiť sama! Aj keď teraz dva týždne nefajčím, prvýkrát odvtedy, neviem, čo z toho bude.
nekupujem si veci rozmaznane.
Nemám to v sebe. Keď potrebujem nohavice, kúpim si nohavice. Keď sa idem potešiť knižkou, tak si vyberiem jednu. Nestalo sa mi, žeby som išla po jednu knižku a doniesla celú kopu. Robí mi radosť, že si viem vybrať. Priateľ sa smeje, že nakupujem ako vojak – jedna šunka, jeden syr, jeden chleba. To sa až teraz učím, trošku sa pri tom spustiť a pokojne aj tri druhy syra kúpiť. Ale mám rada bytový dizajn, tam sa viem stratiť pri nekonečnom pozeraní komôd a stolíkov. Vlastne mám neresť, mám rada pekné hotely, to súvisí s tým bytovým dizajnom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.