do práce na Cene Oskára Čepána som vhupla nečakane.
Kedysi som už pre Nadáciu pracovala a cenu koordinovala, mala som kontakt na členov správnej rady, takže keď sa na jar objavil partner, ktorý chcel zmysluplne investovať do mladého umenia na Slovensku, ocitla som sa v úlohe sprostredkovateľa. Váhala som, či sa do Nadácie vrátiť, teraz som však v inej pozícii, o mnohom môžem sama rozhodovať, ale to nebola moja motivácia. Vedela som, čo táto práca vyžaduje, a jednoducho som to znova začala robiť. O budúcnosti Nadácie budem rozmýšľať až teraz, po odovzdaní cien. Netrúfam si povedať, či to dokážem postaviť na nohy, malo to predo mnou oveľa šikovnejších riaditeľov, ale rada by som to skúsila. V SNG som prešla na polovičný úväzok, bolo by nefér sedieť na dvoch stoličkách.
dostala som ponuku robiť v Nadácii a odišla som putovať do Compostely.
Nesúviselo to vôbec s týmto rozhodovaním, letenku som mala už na začiatku februára. Štvrť roka som si vôbec nepripúšťala, že niekam idem, až posledný týždeň pred odletom sa ma zmocnil veľký strach, Aj som si poplakala, hovorila som si, že som úplný blázon. Načo?! Plakala som aj v lietadle, ale potom som sa sústredila na prítomný moment. Vystúpim na letisku, musím sa ubytovať, musím sa zobudiť, umyť si zuby, dať topánky a ísť.
prečo som sa vybrala na púť?
Etika pútnika káže nepýtať sa iných pútnikov, prečo putujú. Riešila som si vnútorne veľa vecí, pracovných, životných, vzťahových. Zvláštne je, že ony sa tak nejako začali čistiť už pred cestou. Meniť. Na cestu som už išla s tým, že v tom mám jasno. Nerobila som žiadne radikálne rozhodnutia, teda nie hneď. Nie je to tak, že vrátim sa z púte a niečo sa stane, ale asi sa stane to, čo sa má stať. Neviem to opísať, ani neviem, ako je to u iných. Ale ja som na ceste vedome nič neriešila. Áno, človek premýšľa úplne nad všetkým, keď je sám, vyplavujú sa mu všelijaké momenty a ľudia z minulosti, všeličo sa deje v hlave, ale skôr som bojovala s fyzickými pocitmi a strachmi. Uvedomila som si, že človek sa nakoniec bojí najviac sám seba.
pri balení ruksaku som si musela dávať pozor.
Vedela som, že ho budem nosiť sama, pozerala som si fóra, kde ľudia písali, ako vyhadzovali po ceste veci navyše. Na moju výšku je ideálnych 12 kg, zbalila som sa veľmi asketicky. Najviac miesta zaberala lekárnička, magnézium, leukoplasty, baterka, kompas. Samotný odev boli dve tielka, dvojo legín, v jedných som spala, v druhých chodila, nepremokavá bunda a funkčné tričko s dlhým rukávom. Prala som každý večer. Po troch týždňoch, keď som si mala tie handry obliecť, prechovávala som veľkú nechuť voči nim a túžila po niečom inom. Ale niekedy bol aj tak ten ruksak ťažký a najhoršie to bolo, keď som po dlhšom čase narazila na supermarket, oči mi jedli, nakúpila som potravín a potom som ruksak nevedela dať na seba. Cítila som každý gram navyše.
keď mám voľno, čítam, športujem, idem behať alebo na hot jogu.
To je bikram joga, ktorá sa cvičí pri 38-42 stupňoch Celzia. Brutálne vykúrenie má uvoľniť väzivá, svalstvo, kĺby, človek je ohybnejší, je tam menšie riziko zranenia a väčší detox. Má to mať viacero benefitov, neviem, či je to tak, ale prečo by som mala cvičiť v izbovej teplote, keď môžem v polosaune? Ja sa dosť rada týram. Často si vytváram disciplinárne obmedzenia, ktoré sa potom snažím nasledovať.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.