a to vyvolalo oživenie starej dobrej tradície – varenia pravého domáceho slivkového lekváru. Z pôjdov sa vyberajú starodávne podstavce pod veľké päťdesiatlitrové kotly. Do podstavca sa prikladá drevo, aby pod kotlom sústavne horelo. Okrem toho sa vyberajú aj drevené dômyselné miešadlá, ktoré sú často ešte po babičke, staré niekoľko desiatok rokov. Trochu sa podobajú na dve kolmo prekrížené kotvy, v našom nárečí ich voláme pire. Súčasťou miešadla je dvojmetrová rúčka, ktorá umožňuje celkom ľahko miešať päťdesiatlitrovú masu pomletých a vykôstkovaných sliviek.
Najprv treba obrať slivky zo stromov. Musí sa však počkať, kým sú slivky zrelé a dostatočne sladké. Na jedno varenie idú do kotla asi tri celé zeleninárske prepravky sliviek. Potom nasleduje zdĺhavé štiepanie – vykôstkovanie. Pred samotným varením je dobré ešte poštiepané slivky pomlieť. No a na druhý deň skoro ráno sa to celé začne. Pod kotlom sa rozloží oheň a do kotla sa naleje pripravená zmes. A začne sa nepretržité miešanie, ktoré trvá približne šesť až osem hodín. Priebežne treba prikladať drevo, aby varenie lekváru napredovalo. Počas varenia sa okolo kotla veľa, veľa rozpráva. Rodiny sa zídu a varia.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.