som anarchista, lebo neuznávam klasické štruktúry, hierarchiu.
Vždy som robil v malých firmách, kde všetci robia všetko. Viem, nie je to vždy najefektívnejšie, ale nemám úplne dobrú skúsenosť v riadení ľudí. Niekedy je jednoduchšie rovno niečo urobiť, ako to trištvrte hodiny vysvetľovať a o týždeň sa zistí, že sme sa nepochopili a treba to urobiť znovu. S ľuďmi je práca vždy komplikovanejšia. Som radšej ten, kto veci robí. A mňa navyše programovanie stále veľmi baví, keď nemôžem programovať, tak mi to chýba.
časť mojej práce je pripomienkovanie štátnych IT projektov.
To bola jedna z veľkých vecí, čo sa nám podarilo presadiť, že všetky projekty sa musia verejne pripomienkovať predtým, ako sa schvaľujú. Predtým to bolo presne naopak. Zasadla rada a schválila, už sa s tým nedalo nič robiť. Teraz to vidí viac očí, a to je dobré. Zatiaľ máme celkom dobrý track record – pri projektoch, kde sme veľmi kričali, tak sa zastavili. Nehovorím, že je to len naša zásluha, ale minimálne sme prispeli k tomu, že sa to urobilo trochu ináč. Boli projekty, kde sa výrazne znížila cena, kde sa zmenili časti, s ktorými sme nesúhlasili. To je však nekonštruktívna robota, tam ideme do konfliktu. Konštruktívna je tam, kde chodíme na pracovné stretnutia. Rok dozadu sa tvorili strategické dokumenty u Pellegriniho na úrade, boli sme v cca ôsmich skupinách. Tam, kde boli ľudia, ktorí tomu rozumeli, tam to zafungovalo a podarilo sa nám presadiť dobré návrhy.
ako malý som chcel byť šoférom smetiarskeho auta.
Prečo nie som? Podľa mňa som nepadol veľmi ďaleko, furt sa hrabem v nejakých smetiach.
keď som mal 10 rokov, tak mi oco kúpil knižku: Skúsiš programovať?
Za dva dni som ju prečítal a došiel za ním, že to teda chcem skúsiť. Nemali sme doma počítač, tak som to písal len do zošita a znovu išiel za otcom. Pochopil, že potrebujem počítač, najprv mi nejaký požičal z roboty, až potom predal auto a kúpil mi vlastný. Sused mal Commodore, na tom sme dokázali naprogramovať, že to nakreslilo kružnicu, pol hodiny sme na to pozerali a tešili sa.
som vodák.
S bratom sme chodili na plávanie a strašne nás to nebavilo, všetci boli väčší od nás, nestíhali sme. Raz nás oco zabudol prihlásiť do ďalšieho semestra a my sme boli ticho. Keď to zistil, už bolo všetko obsadené, tak nás prihlásil na najbližšiu vec k plávaniu, a to bola v Iuvente vodná turistika. Cez to som sa dostal k raftingu, keď som mal šestnásť, kvôli nám vytvorili juniorskú kategóriu, rodičia museli podpísať reverz, že keď sa niečo stane, je to na nich. Chodili sme trénovať do Čunova, začali sme pretekať, vyhrali sme majstrovstvá Slovenska, v reprezentačnej posádke som bol až do roku 2015. Medailí mám plné kýble, boli sme majstri Európy, aj majstri sveta.
„Hej, ťahali ma aj do politiky, ale ja by som tam zomrel. To fakt nie je nič pre mňa. Chcem veci tvoriť a nie dva roky čakať, pokiaľ pretlačím nejakú novelu.“
z mojej posádky som mal dieťa prvý.
S jedným sa to ešte ako tak dalo, manželka mi to tolerovala, je tiež vodáčka. Pri druhom dieťati to už začalo byť časovo náročné, navyše už aj ostatní chalani začali mať deti a zosynchronizovať šesť ľudí v posádke aj s manželkami a deťmi, to sa ukázalo ťažké. Jasné, že mi to chýba, rád by som si ešte pojazdil na vode. Je aj veteránska kategória od 40 rokov. Tam jazdia aj veľmi veľkí seniori, to je záľuba na celý život.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.