Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Juraj Šeliga: Hľadám ženu, čo vie hrať šach

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Jeden z neformálnych lídrov a hovorcov iniciatívy Za slušné Slovensko Juraj Šeliga pôsobí na prvý pohľad ako veľmi vážny a nedostupný človek. Teflonový. Pritom humor má rád, vie si zo seba vystreliť a nechať sa napríklad odfotiť s teflonovou panvicou.

Juraj Šeliga: Hľadám ženu, čo vie hrať šach

nikto ma neplatí. 

Žijem z úspor. Ako pravý oravský chlapec som si od osemnástich odkladal na vkladnú knižku a tú teraz poctivo míňam a ešte chvíľu vydržím. Mojou každodennou prácou je teraz iniciatíva Za slušné  Slovensko – stretávame sa s ľuďmi, novinármi, udržujeme kontakt s organizátormi po celom Slovensku, riešime termíny diskusií aj dlhodobejšie plány, popri tom robíme aj také veci, ako je objednať rollup alebo priestory, kde môžeme sedieť. Keď mi úspory vyschnú a Za slušné Slovensko ma stále nebude môcť platiť, tak budem musieť popri tom pracovať aj inde. Som právnik, baví ma ústavné a obchodné právo, robil som v rôznych kanceláriách, nejako to vyriešim. 

píšem si tony poznámok do zápisníkov. 

Nie je to denníček, zapisujem si podnety, myšlienky, k čomu sa potrebujem vrátiť, čo ma zaujalo, čo je dôležité, čo by som mal rozpracovať, všetko možné. Áno, prečítam to po sebe, hoci som ľavák. Píšem si „do šuplíka“ akademické články, filozoficko-právne eseje, verím, že sa ku tomu časom vrátim a dokončím to. Aj básne písem do šuplíka, to nestarne, raz to možno aj vydám. Nie sú len o láske, ani to nie je angažovaná poézia. To je hrozné, že ľudia vidia jediný môj rozmer – Juraj, ktorý sa angažuje vo verejnom živote. Je to taká existenciálna poézia. Mám veľmi rád Válka, Préverta, radšej čítam staré básne, totálne som zamilovaný do Hviezdoslava. 

niektorí ľudia mi vyčítajú, že som teflonový. 

Že sa viem obrniť. Je to pravda. Keď mi nadávajú, ku mne sa to ťažko dostáva. Špeciálne tieto posledné mesiace som sa obrnil ešte viac, neviem, či je to dobré, alebo zlé. Chodí mi veľa negatívnych správ, ľudia ma obviňujú zo všeličoho možného. Na sociálnych sieťach je veľa nenávisti. Dávam si pozor, aby sa to vo mne nezbieralo, snažím sa športovať a robiť aj iné veci, čítať a viac chodiť na Oravu. Lebo keď prídem na dedinu, tam nie je témou, čo sa deje na námestiach, ale že treba kosiť záhradu. 

strach mám, jasné. 

Nebojím sa, že ma niekto za rohom prepadne, nie sú mi síce príjemné tie reči, že som strojca štátneho prevratu a keď sa mi ľudia vyhrážajú cez správy, ale to vytláčam na okraj. Bojím sa iného, že na konci života zistím, že som nič dobré, čo by pomohlo ľuďom, mojej rodine, neurobil. A potom mám veľkú obavu, že zoberieme ľuďom nádej. Že urobíme taký krok, ktorý zabráni veciam vo verejnom priestore posúvať sa dopredu. Viem sa postaviť pred ľudí a povedať, pomýlili sme sa, vysvetliť, že to bolo zlé, v tomto som reflexívny, počúvam, čo mi ľudia hovoria. Nie vždy zareagujem, keď ma kritizujú, vyčítajú, ale počúvam to a vyhodnocujem v sebe. 

„Chcel by som vidieť ľudí v autentických polohách. Nie v žiari reflektorov, lebo tam vždy každý performuje.“

keď nemusím nič robiť, tak si rád pospím. 

Čítam si, idem sa prejsť, za priateľmi, chodím hrávať squash. Keď som doma na Orave, tam nie sú dni, že nič nemusím. Máme veľký dom a veľkú záhradu, mama s otcom sú v robote niekedy aj cez víkend, treba ísť nakŕmiť sliepky, nakosiť pre zajace, rúbať drevo, kúriť, čistiť pec, okolo domu je vždy veľa roboty. Vyrastal som na dedine, ale nevadí mi panelák, nemám v ňom pocit stiesnenosti, asi je to výhoda, že môžem hocikedy odísť na Oravu a tam nemám žiadny limit. 

ako malý som chcel byť traktorista. 

Dedo mal traktor, chodili sme orať, vozili drevo, najprv som sa naučil šoférovať na traktore, až potom na aute. Vraj som sa ako jedenapolročný doplazil ku kolesu traktora a tam spokojne zaspal. Raz by som si chcel urobiť vodičák aj na tatrovku, tú má zase strýko. Otec je mäsiar, celý život sme sa krútili okolo poľnohospodárstva, kravy, ovce, prasce, chodili sme hrabať seno, ale v podstate už od malička som chcel byť právnik. Noviny čítam pomaly od ôsmich rokov, vždy ma bavila história a mama ma v tom podporovala. 

veľmi rád varím, to je môj totálny oddych. 

Varím slovenské jedlá, české, viem aj veľmi dobrý paprikáš. Máme taký zvyk s priateľmi, že jeden navarí a ostatní prídu na večeru. To je úžasná kultúra, ktorá sa medzi mojimi rovesníkmi príliš nenosí.  

so sesternicou sme sa kedysi chceli prihlásiť na konkurz do Lúčnice. 

Ona tancovala na Horehroní v Bukovinke, chcela ma natrénovať, lebo ja síce mám veľmi rád ľudové tance, ale tancoval som len na dedine, zábavy, venčeky, nič inštitucionalizované. Ale nikdy sme na ten konkurz nešli. 

keby som vyhral milióny, zriadil by som štipendijný fond. 

Aby mladí ľudia mohli ísť študovať na dobré zahraničné školy. Čo by som urobil len pre seba? Kúpil by som si auto, asi volvo alebo audinu. Teraz mám auto len požičané. Moje auto je drak slovenských ciest – červená felícia, ktorá vybledla do malinova. Malinový sen ju voláme. S ňou máme veľké zážitky, zoberieme JBL – prenosný reprák, to bola jedna z najlepších kúp môjho života. Naši mi za to frflali, že to bolo drahé, ale keď som ho pustil na záhrade, uznali, že oplatilo sa. Ten reprák spôsobil toľko radosti ľuďom!

„Až keď ma spoznajú a preniknú cez tú moju teflonovú masku, zistia, že som celkom normálny, a dokonca veselý človek.“

vychovávala ma stará mama a ja sa rád učím od starších ľudí. 

Tie pravdy, ktoré hovoria, sú jednoduché, ale hlboké. Aké napríklad?  Vždy hovorila: Len vydrž! Babka bola tvrdá oravská nátura, extrémne tvrdohlavá – asi som to po nej trochu podedil, ale vždy to prežiarili okamihy láskavej ľudskosti.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite