štvrťou prechádza Ulica 17. novembra, no nikto ju tu nenazve inak než stará ,,Gottwaldka“.
Mižo bol môj dedo. Chlapec z dediny, ktorý začiatkom 50. rokov získal v Prešove dobrý flek. Nasťahoval sa aj s rodinou do bytu v modernej štvrti. Ľudia z vidieka boli zvyknutí na tvrdú prácu a bojové podmienky. Zo spomienok jeho ženy Terky vyplývalo, že pre väčšinu týchto ľudí to bol paradigmatický skok: „my nošeli vodu zo studni vo vedroch a tu cekla z vodovodu cepla i studzena, v žime hriali radiatory, všadzi asfaltove chodniky a po ulicoch tu chodzeli trolejbusy, calkom iny švet!“ V detstve sme s bratom na Gottwaldke trávievali prázdniny. Hrávali sme sa na dvoroch, na uzavretých posvätných teritóriách, ktoré dnešné deti obývajú skôr vo virtuálnych dimenziách.
Pamätám si, že ako prví odchádzali na večnosť chlapi, naši dedovia. Len náš Mižo sa podozrivo držal. Napriek boľavým kĺbom a kŕčovým žilám denne šliapal do strmého kopca na záhradku za prešovskou Kalváriou. Držalo ho to nad vodou. Chodieval som často s ním.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.