Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Farmári pôjdu za Matečnou len na piatich traktoroch. Ostatné vozidlá polícia nepustila.

Martin Huba: Túžim kráčať lesom

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Herec a režisér Martin Huba práve dotočil český historický film Rozhovory s TGM, kde stvárňuje Masaryka, na doskách SND exceluje v novom predstavení Pred západom slnka. Po hektickom pracovnom období sa dáva dokopy, ale už rokuje o nových predstaveniach v Komárne i na pražských Vinohradoch.

Martin Huba: Túžim kráčať lesom BORIS NÉMETH

zažívam relatívny pracovný útlm, ktorý však prišiel v pravú chvíľu.

Dá sa povedať, že na 75-ročného chlapa toho bolo teraz akurát dosť. Na javisku sa dá ten dátum narodenia trošku pošvindľovať, budiť dojem, že som mladší a energickejší. Lebo keď ste vystavený zúfalstvu a stresu, na pomoc vám prídu žľazy s vnútornou sekréciou. Ale keď to so švindľovaním preženiete, potom si to odpykáte. Prírodu neoklamete. 

v podstate vo všetkých postavách, ktoré mi v súčasnosti osud doprial hrať, bilancujem život.

Čo môže trošku znepokojovať moje okolie, keďže hrám starých bilancujúcich mužov, ktorí sa v panike zo staroby zaplietli s mladými ženami. Aj v Masarykovi zachytávame sekvenciu po sedemdesiatke, keď mal veľmi intenzívny vzťah s oveľa mladšou dámou. V Prahe som zas režíroval aj hral v Bergmanovej autobiografickej hre Po skoušce, kde dcéra Liv Ullmanovej cíti k nemu viac než obdiv. Rovnako ako v Hauptmanovi v mojej poslednej premiére Po západe slnka. V žiadnom z tých prípadov nejde o lacnú erotiku, ale o to, že odchádzajúci človek sa chytá toho, v čom vidí nádej. Deje sa tak bez extrémnej snahy, čiže povedzme viny, ako keby mu osud poslal anjela. Alebo pokušiteľa? Dúfam, že mne osud anjela nepošle, že si vystačím s týmito divadelnými, nerád by som sa s anjelom dostal do reálneho pekla.

na VŠMU už neučím.

Prešvihol som už na Slovensku platný vekový limit. Ale veď stačilo. Učil som 30 rokov, aj šéfoval katedre, aj robil garanta, aj šéfa akademického senátu, na tomto poli som sa vybláznil dosť. Navyše som začal mať pocit, že to, o čo som ja žiakov presviedčal, stráca v súčasnosti objektívnu platnosť. Že im možno komplikujem život, a tak to prestalo byť mojou srdcovou záležitosťou. 

mojou permanentnou túžbou je kráčať lesom.

Starí rodičia nás vnúčence vychovali tak, že sme radi v lese, že sa ho nebojíme, intenzívne s prírodou cítime, v horách sme našli istotu. Vyrastali sme v Tatrách, nie je v hlavnom hrebeni štítu, na ktorom by som nestál, mali sme to tam dosť za svoje. Žiaľ, naposledy sa mi podarilo byť pritúlený lesom asi tak pred rokom. To je mimoriadne málo. Ale nedá sa byť „lesom pritúlený“ a vedieť, že večer mám ešte postsynchróny. Do lesa sa nedá odskočiť, teda dá sa, ale to je o inom. Les ťa vyženie, keď kmitáš na inej frekvencii, pošle ťa domov. 

keď som nahnevaný, som veľmi nepríjemný.

Mnohých šokuje intenzita mojej zúrivosti, to by vraj do mňa nikdy nepovedali. Ale na to musí byť dosť dôvodov a trvať to istý čas. Dávam veľa opravných termínov, v sebe samom, odpúšťam. Ale keď sa to hromadí, hromadí a vidím, že ten človek nemúdrie a začne deformovať svet okolo seba, tak to ma vie rozčertiť. K slušným ľuďom nie som slušný, k slušným ľuďom som veľmi slušný. Ale k neslušným ľuďom nie som neslušný, k neslušným som veeeľmi neslušný. 

„Herec si vždy myslí, že rozumie tomu, čo hrá, ale potom to hrá 5 až 7 rokov a zistí, čomu všetkému na začiatku nerozumel. Ale to je aj v živote tak.“

čo je to úspech?

Môžem hovoriť len za seba. Keď si večer sadnem, zavriem oči a pocítim mier, že toto je dobre, že som sa na tom zúčastnil. V našom povolaní je toto šťastie priamo konfrontované s ľuďmi v hľadisku, že aj oni sú radi, že boli prítomní tej chvíle môjho snaženia. Vtedy ďakujem bohu, osudu, že mi je takáto chvíľa dopriata. Samozrejme, nie vždy sa všetko podarí a niekedy sa zo sebaobrany presviedčate, že to bol úspech, hoci niekde vzadu cítite, že to bolo mimo, klamete sami seba, len aby ste to prežili. Treba mať silu to rozlíšiť. A je ešte dosť veľké nešťastie, keď sa o niečo snažíte a robíte všetko, aby to dobre dopadlo, ale cítite, že to nedopadne dobre, len neviete, kde to je, kde robíte chybu. Cítite, že ten kopírovací papier sa posunul, ale nech čokoľvek robíte, tak furt ste mimo a čím viac sa snažíte, tak tým horšie. To sa môže stať aj po mnohých rokoch relatívneho úspechu. Nedá sa uhnúť, musíte to absolvovať, ale sú to zlé stavy. Najmä ak neviete nájsť zákonitosť, ako tomu nabudúce zamedziť.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite