zobúdza ma východ slnka.
Presťahovala som sa začiatkom roka do nového bytu a nemám ešte namontované rolety. Ale nevstávam zavčasu pre slnko, ale pre projekty, ktoré robím a nestíham. V prvom rade je to rozbehnutá inscenácia Vojna a mier v SND, paralelne začínam pracovať na projektoch do novej divadelnej sezóny: na komornej hre Vedľajšie účinky pre SND, na českej ľudovej klasike Naši furianti do košického divadla, potom autorský projekt o ženách z Pražského hradu a v rovnakej zostave ako pri Vojne a mier začneme cez leto robiť na predstavení Štvorec podľa rovnomennej filmovej predlohy.
vôbec nevybočujem.
Robím rôznorodé inscenácie, veľké štýlové rozpätie, rozdielne témy, rôzni režiséri a koncepcie, ale stále je to divadlo. Každý projekt je iný a preto nesmierne zaujímavý, v každom procese tvorby je veľa energie a emócií, vášní, hnevu, lásky. Táto moja práca je viac privilégium ako robota, divadlo milujem. Nedávno som po 25 rokoch tejto práce dostala ponuku robiť seriál, začala som a odstúpila. Zistila som, že to bol omyl, to nechcem a nebudem robiť. Definitívne. Nemôžem robiť prácu, v ktorú neverím. Zostanem len pri divadle. A opere občas.
na mojej práci mám rada tie začiatočné fázy hľadania smeru.
Ale je to zložité. Večer si niečo „geniálne“ vymyslím, ráno si uvedomím, aká je to blbosť, a som rada, že som to ešte nikomu nepovedala. Veľakrát som sa vytešovala, ako som niečo fantastické vymyslela, začala som následne hľadať materiál k téme na internete a vyvalili sa na mňa takmer identické veci, ako napadli mne. Takže opäť nič. Potom príde mierne hektické obdobie, keď už viac-menej viem, čo chcem, odovzdám všetko nakreslené, veci sa realizujú, šijú, vyrábajú, skúšajú, opravujú. Keď je tzv. „obliekaná“, všetci herci sú na javisku prvýkrát kompletne vystrojení, to býva z celého procesu najvzrušujúcejšie. Ale stáva sa, lebo nikdy neprestávam o sebe pochybovať, že si vtedy uvedomím, že to všetko mohlo byť úplne ináč. Trpím a prajem si, aby som vedela vrátiť čas späť a všetko mohla robiť od nuly, inak, lepšie. Som sama sebe tým najhorším kritikom, viem sa utýrať spochybňovaním.
som zručná.
Nemám doma šijací stroj, ale viem šiť ručne, raz som si cez prázdniny ušila kabátik. Ale to je ojedinelé. Viem a rozpoznám, ako má vyzerať technicky dokonale ušitý odev, ale nevedela by som to tak dokonale ušiť. Zručná som v iných veciach, úplne banálnych. Sama som si v novom byte vymenila zopár svietidiel, navoskovala parkety, vymaľovala steny, položila mozaiku v kuchyni a zmontovala kus nábytku. Nesmierne ma to baví a snažím sa to robiť precízne, žiadna fušerina.
nie som vôbec zberačka vecí.
Neodkladám čokoľvek, nevláčim domov hocičo. Aspoň dvakrát do roka poriadne vyselektujem, čo treba vyhodiť. Ak niečo nepoužívam dlhodobo, znamená to, že mi chýbať nebude. Spomienky nemám vo forme suvenírov, drobností, všetko dôležité mám tu (ukazuje na hlavu) a tu (srdce). Tieto dve staré formy na klobúky (pozri foto), mám len náhodou, boli smutne vyhodené na chodbe v divadelných dielniach, tak som si ich zobrala domov a zistila, že sú to krásne drevené objekty, navyše veľmi späté s mojím povolaním.
„Predtým sa mi to nestávalo, lebo mladosť to nepotrebuje, ale teraz som sa už zopárkrát prichytila pri tom, že starnutie a starobu neignorujem.“
založila som si na okne záhradky.
Mám obrovské a široké parapety, pestujem tam bylinky. Krásne voňajú, starám sa o ne a konzumujem ich. Z mäty robím limonády, šalviu dávam do jedla, s rozmarínom opekám. Okná sú otočené na východ, rastlinám je tam dobre a mne tiež; stále odhaľujem, aký mám úžasný výhľad na Palisády. A keď sa trošku viac vykloním, vidím vršok Michalskej veže, celú vežu Dómu, Ufo a strechy Starého Mesta ďaleko až, až... a potom oblohu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.