dobrovoľníčila som kade-tade.
V rámci projektu Architekti v osade som začala robiť s rómskymi deťmi, a tak som sa dostala do slovenského Člověka v tísni. S Človekom v ohrození som bola na srbsko-chorvátskych hraniciach a potom na grécko-macedónskych počas tzv. utečeneckej krízy. Čím väčšia misia, tým je moja pozícia špecifickejšia, ale v Srbsku, kde sme otvárali pobočku, som robila všetko, od hľadania domu a naťahovanie elektriny cez pole, komunikáciu s autoritami až po vynášanie smetí zo stanov.
dala som si osem dní dovolenky a idem do Libanonu.
Rodičov mám dlhodobo v Kanade, otec robí šoféra kamiónu, mama v labáku, naposledy som ich videla na Vianoce. Kamarátov tento môj spôsob života dosť vyfiltroval. Ak sa chceme vidieť, musia byť ochotní kvôli mne si preložiť svoje termíny, lebo som doma vždy len chvíľu. Za to som veľmi vďačná. A keď nie, aspoň si zavoláme.
začala som chodiť do kostola a potom aj prestala.
Som jedináčik, naši do kostola nechodili, mala som liberálnu výchovu. Asi mi chýbali pravidlá, potrebovala som sa ohraničiť. Myslím, že som sa v tom dosť našla, upratalo ma to, našla som si tam kamošov, zaľúbila sa. Úprimne som verila v Boha, hoci som sa to celé snažila racionálne spracovať. Raz do týždňa som sa stretávala s katechétkou. A potom mi začalo prekážať, že je tam príliš veľa pravidiel a niektoré nie sú vysvetliteľné, len treba veriť. Teraz žiadne náboženstvo nemám, i keď sa naďalej považujem za duchovne založenú osobu.
vodnú fajku som si doviezla z Turecka, kde sme boli s našimi na dovolenke.
Chodili sme večer na zmrzlinu a shishu. V Iraku som si na to dosť zvykla. Tam ženy veľmi nefajčia, v Kurdistane občas. Fajčím jemnučký tabak, mäta, citrón, ale jasné, aj to škodí. Cigarety nefajčím, hoci som sa snažila začať. Väčšina kolegov v sociálnej práci pracuje s ľuďmi na ulici, na úteku, ich povahy sú rázovité, všetci fajčia, porady boli vždy pri cigarete. Cítila som sa odsunutá, tak som sa to snažila doma na balkóne naučiť. Vôbec mi to nešlo.
stále sa chcem na niečo naučiť hrať, aj keď v tom nie som extra dobrá.
Ako malá som hrala na flaute, klavíri, gitare, pred pár rokmi na husliach. Mala som vystúpenie v ZUŠ-ke s malými deckami, prišli im rodičia, najviac vyklepaná som bola ja. Teraz chcem začať s trúbkou, už som si našla hudobnú školu v Bejrúte. Hudba ma vie rozplakať. Keď prechádzam ťažkými vecami v teréne, niekto zomrie, neviem to hneď spracovať, cítim sa odťažito až chladne, ale potom ma to dostane pri hudbe. Začujem peknú pesničku a plačem tak, že sa až zadúšam.
do všetkého viem byť hrrr.
To, čo ma chytí, neviem regulovať. Robím 16 hodín denne, potom ma to dostane, som týždeň chorá a potom znova do toho skĺznem. A mám to aj vo vzťahoch, keď sa do niekoho buchnem, potrebujem tomu hneď rozumieť, povedať si na rovinu, kam to smeruje, som v komunikácii o vzťahoch priamočiara a furt sa popálim. Som intenzívna a často nemám mieru. Neviem skončiť po jednom pohári, ani po pol hodine rozhovoru, idem na pokec na kávu, tak je to trojhodinová káva, kde sa rozprávame o smrti.
nie som schopná prestať nakupovať šatky.
V kuse ich nosím na krku. V Iraku som ju ani raz nemala na hlave, možno južnejšie smerom na Bagdad by to bolo treba. Mala som však vždy zahalené ruky a nohy, takže keď som v lete prišla na pár dní domov a vystúpila na Nivách, na každého som civela, nevedela si zvyknúť na odhalenú kožu. Je mi v dlhých rukávoch teplo, ale cítim sa v poriadku. Po troch mesiacoch v Iraku som mala pocit, že tie odhalené baby sú odhalené až veľmi. Nikdy predtým som to tak nevnímala a až som sa zhrozila sama zo seba, ako som sa stala konzervatívnou sama v sebe.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.