začínam si čítať a robiť poznámky k Malému veľkému mužovi o Štefánikovi.
Stanislav Štepka v RND rozvinul hru Generála, čo sme tam raz dávno robili s Ondrom Spišákom. Každý scenár si prekresľujem, to som si priniesol do divadla z filmu, robiť storyboardy – obrázkový scenár. Tým pádom sa v tom dobre zorientujem. Keď dostanem nápad, začnem robiť škice, z nich vyrábam maketu, s malými led lampičkami si to nasvietim. Potom to prenesiem do počítača. Mladí scénografi robia vizualizácie rovno v 3D softvéroch, ja si to robím tak hmatateľne, také krivoľaké hľadanie.
preskakujem z činnosti na činnosť, nemám tú trpezlivosť.
Na chalupe chcem okolo orecha pokosiť, ale dostanem sa do pol záhrady a už štartujem reťazovú pílu, režem si do dreva nejakú sochu. To ma tiež prestane baviť, tak robím niečo ďalšie. Žena sa smeje, ale už si na to zvykla, vie, že to nakoniec dokosím.
vždy mi niekto donesie nejaké zviera, Feri nechceš?
A ja sa začnem o to zaujímať. Chovám kanáriky, rybky, mali sme aj motýle, strašilky a korytnačky. V detstve ma fascinoval sused, bol chovateľ exotického vtáctva, mal obrovské voliéry. Keď išiel na dovolenku a nechal mi kľúč, že či mu to môžem kŕmiť, bol som v siedmom nebi. Potom mi dal párik, to sa mi začalo množiť, a keď som odišiel na strednú školu, tak pomaličky odchádzali, chýbal som im. Nedokázal som nič skántriť. Keď sa zajačica okotila a zdochla, lebo mala veľa mladých, musel som sa o ne postarať. Vložil som ich do debničky, každé ráno kŕmil cumlíkmi pre bábiky. Vypiplal som ich. Stará mama mi raz dala utratiť malú mačku. Odniesol som ju do kameňolomu a tam som ju chodil tajne kŕmiť. Mama mi na to prišla, odvtedy sme mali doma mačky.
„Keď sa pustím do nejakej témy, ktorá ma zaujme, idem skoro na doraz. Začnem pátrať po veciach, ktoré ma fascinujú, bez ohľadu na to, či to raz použijem v práci, alebo nie.“
v poslednom čase mi robota dosť kladie odpor.
S rodinou sme boli tri mesiace v Kanade a tam som zrazu spoznal akoby opačnú stranu života. Človek sa tu pechorí, naháňa, brúsi portfólio, tam bola krajina, sloboda a rodina. Mali sme k prírode bližšie. Keď som sa vrátil domov, chvíľu pre mňa robota prestávala mať zmysel. Ale nezmenil som nič, lebo nič iné neviem, len to, čo robím.
nikto nie je taký veľký, aby sa nevošiel do truhly.
Povedala moja babka a to je svätá pravda. Nech sa pechoríme akokoľvek, cieľ je jasný. Vždy ide truhla a za ňou pár ľudí, nie kamióny vecí, čo sme nahrabali. Keď som prišiel z Bratislavy domov a mal problém s niektorými ľuďmi, babka mi toto povedala a fakt mi to dosť pomohlo.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.