v aute na trase Žilina-Bratislava sme často.
Niekedy aj každý týždeň. Filip si necháva auto u mňa a po ceste toho veľa preberieme. Koľkokrát si voláme a povieme si, dobre toto vyriešime v aute. Tam si to všetko zanalyzujeme. Z auta nikto nemôže vystúpiť, takže sa môžu vyriešiť aj napäté veci. Šoférujem veľa a rád. Boli obdobia, keď som najazdil 5 000 km mesačne, teraz je to podstatne menej. V predchádzajúcej práci som bol zodpovedný za pomerne veľký trh, štyri dni v týždni som musel byť niekde inde, šoférovanie mi potom dokonca chýbalo. Lebo v aute nemôžem robiť nič iné, mám čas len pre seba, tak môžem v pokoji porozmýšľať. Na veľa vecí prídem v aute.
som tvrdohlavý.
Nie som schopný robiť niečo, čomu neverím, že je správne a bude fungovať. Ale uvedomujem si, že sme tím, viem povedať, ok, dobre, mám iný názor, ale môžeme to urobiť po tvojom. Ale urob to ty. Keby som to musel urobiť ja, dopredu by to bolo odsúdené na neúspech. Čo na to manželka? Toleruje to, ale viem, že je to v blízkom spolunažívaní problém.
vo vydavateľstve riešim dosť dôkladné štatistiky a výpočty.
Už v januári máme presne naplánovaný celý rok, aby sme „neulietavali“. Môžete mať šťastie, trafiť sa, niečo sa vám podarí, ale v biznise sa na to nemôžete spoliehať. Musíte mať plán B aj C a držať sa tvrdých dát, nedá sa rozhodovať na základe „zdá sa mi“, „chcel by som, aby to tak bolo“. Keď uveríte alternatívnej realite, svojej túžbe, rýchlo by ste mohli padnúť do zlých rozhodnutí.
som strašný guláš.
Dedko bol Poliak, babka Ukrajinka, jej otec Kozák, z druhej strany mám slovensko-českých starých rodičov, stará mama pochádzala od Karpatských Nemcov. Taká naša rodinná tradícia brať si niekoho inej národnosti. Dobre, ja mám ženu Slovenku, ale otca má Čecha. Aspoň to. Moja mama je Poľka, viem po poľsky, ale moja rodná reč je slovenčina.
„Svoje neresti sa snažím držať pod kontrolou, lebo musím. Inak by som ulietaval aj ja.“
vždy som obdivoval ľudí, ktorí vedeli, čo chcú robiť.
Takých cieľavedomých období mám ja v živote len niekoľko. Napríklad, keď som sa chcel dostať do Krakova na štipendium. Nie kvôli filológii, ale aby som vypadol z domu. Vtedy som každý deň písal s mamou diktáty po poľsky, učil sa gramatiku, literatúru. Štipko som získal, ale skončilo to nevalne. Keď som v osemnástich cestoval vlakom 600 km na brigádu k moru, cítil som slobodu, pocit, akoby som bol na Transsibírskej magistrále, na ceste niekam ďaleko, umocňovalo to otvorené okno, moja hlava vo vetre a presvedčenie, že teraz... Od prievanu som mal potom týždeň jačmeň v oku. Neskôr som sa stopom vybral do Barcelony. Skončilo sa to podobne, neboli ešte mobilné telefóny, známych, s ktorými som sa tam mal stretnúť, som nenašiel. Vrátil som sa späť, tentoraz bez jačmeňa. Na cestách ma často sprevádzajú zmätky a improvizácie, asi je to nedostatočnou prípravou.
odkladám čokoľvek, čo treba urobiť okolo domu.
Upratovanie, opravy, riešim len havarijné stavy. Myslím si, že som zručný, ale nemám radosť z majstrovania. Môj dedo bol hodinár, jemnú motoriku mám asi po ňom, ale všetko to, čo ľahko dosahujem, čo mi nekladie prekážky, rýchlo opúšťam. Nemá to v sebe zážitok spoznávania a prekonávania. Je to odfajknuté, nepotrebujem to viac riešiť.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.