robím veľa vecí naraz.
Stále mám niekoľko uhlíkov, ktoré posúvam a hasím, čo práve najviac treba. Momentálne robím na dokumente o nevere, ktorý rieši ľúbostné vzťahy, ženskú aj mužskú sexualitu, našu narcistickú, egocentricky orientovanú spoločnosť. Ako to ľudí ovplyvňuje, prečo sú také časté multivzťahy, tzv. tekuté vzťahy či polyamoria. Natáčam tu, no aj v Barcelone a Londýne. Ľudia sú tam citeľne otvorenejší. Od nevery odbieham ku katalánskym deťom, do škôl. Točíme medzi rôznymi sociálnymi vrstvami a etnikami dokument o novátorskom spôsobe vzdelávania, ktorý tam úspešne testujú.
film o menštruácii som spravila, lebo žiadny taký nebol.
Pritom ju rieši polovica planéty v produktívnom veku niekoľko dní, každý mesiac. Tak som natočila menštruačné roadmovie. Reakcie boli rôzne. Väčšinou pozitívne i keď niektorí muži vraveli, že to je ako robiť film o cikaní. Nevnímali rozdiel, že je to jedna z vecí, ktorá nás definuje ako ženy, že to vplýva na náš každodenný život, náladu, výkon. Sú ženy, pre ktoré prvé krvácanie bolo traumatickou skúsenosťou, mnohé si nesú negatívne zážitky, ostych. A mnohé sú s tým, našťastie, úplne v pohode. Maternica na fotke je rekvizita z filmu. Robili ju sklári v Ledniciach. Zostala mi ako spomienka z natáčania. Zabúdam, že nie je celom bežné mať doma vystavenú maternicu, niektoré návštevy to prekvapí, iné ju chcú odkúpiť.
ako mnohí filmári, aj ja chcem vyskúšať všetko.
Nikdy som nebola od niečoho závislá, no skúšať nové nebezpečné veci, to hej, išla som tým smerom. Keby som nemala deti a mala veľa voľného času, asi by ma lákalo prebádať zážitky na hrane. Mám problém s autoritami, spoločenským systémom, ktorý diktuje, ako mám žiť. Jednou z centrálnych tém v mojim filmoch je nájsť si svoju vlastnú cestu. Momentálne sa to týka vzťahov. Zamýšľam sa, či je monogamia ten správny vzorec pre všetkých. Keď sa rozhliadneme naokolo, je zjavné, že to nefunguje tak, ako by sme si priali. Aké sú teda iné možnosti? Mnohé dvojice si vytvárajú svoje vlastné pravidlá. Ja mám perfektného muža, sme spolu šťastní, založili sme rodinu a chceme ju udržať. No sľúbiť, že už nikdy v živote nezatúžime po inej ľudskej bytosti, mi príde pokrytecké. Uvažujeme nad tým, ako to ošetriť, ak sa tak stane. Aby to nenarušilo náš vzťah, nerozvrátilo rodinu.
mám strach, aby sa nestalo niečo mojim deťom.
Sú to dve divočiny, len sa modlím nech si nevypichnú oči a končatiny zostanú tam, kde sú. Mám adrenalínového muža, ja som bola taká tiež. Ako 16-roční sme spolu skákali na korčuliach zo schodov na Slavíne. No pôrodom sa to u mňa zmenilo. Až teraz, očami matky, vidím, čo musela prežívať moja mama počas mojej bujarej mladosti. Viem, že to moji chalani budú robiť tiež, pri tej predstave mi je nevoľno už teraz.
som totálny prokrastinátor.
Potrebujem úplný výtlak, hrozbu, že o hodinu je deadline. Vtedy zamakám na 200 percent. Čas je pre mňa doslova relatívna veličina. Občas sa z ničoho nič stenčí a vtedy bežím. Ja dosť bežím životom. Všetci si myslia, že stíham veľa vecí, no pravda je, že odkedy som mamou, mnoho z nich robím na 50 percent. Radšej niečo spraviť viac-menej obstojne, ako to nespraviť vôbec. Pri deťoch som sa naučila robiť kompromisy vo výkone.
moja obľúbená fráza je, že sa to nejako samo vyrieši.
Kamarátky ma volajú, že samo sa to. Mne ten postoj, že sa s ničím netreba príliš trápiť, funguje vo viacerých sférach. Naozaj sa nakoniec všetko samo vyrieši, niekedy dobre, niekdy horšie, ale vyrieši. Možno to vyriešia iní, keď pochopia, že musia konať, ale to je ten kumšt, že viem pohnúť ľudí – taký prokrastinátorský manažment. A niekedy práve to, že nestresujem, mi umožní vidieť riešenie, ktoré sa ostatným skrývalo pod nánosom stresu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.