venujem sa rodinnej histórii.
Otec o nej vôbec nerozprával, iba že všetci zahynuli počas holokaustu. Až dlho po jeho smrti som bola v Haife a uvedomila si, že som investigatívna novinárka a o svojej rodine neviem nič. V Golda Meir Centre ma nabádali, aby som sa tomu začala venovať, lebo veria tomu, že celá rodina nemohla niekomu zahynúť v koncentrákoch. A keby to aj nebola pravda, aj tak veríme, že niekto zostal, zdôraznili. Naozaj som našla rodinu, aj keď nie najbližšiu, a to môjho prapraprastrýka Josefa Chaima Sonnenfelda. Bol spolužiakom T. G. Masaryka, odišiel do Jeruzalema, stal sa tam hlavným rabínom a Masaryka tam pozval už ako prezidenta (pozri foto). Rodina v Izraeli je početná, rabín mal veľa detí, a tie mali tiež veľa detí. Spriatelila som sa s nevlastnou vetvou, pani Judith Kellner a jej manželom. Jeden zo synov Josefa Chaima Sonnenfelda odišiel do New Yorku, s jeho potomkami mám vrúcne kontakty, pokladajú ma za sesternicu. David, americký bratranec, ma pozval k nim na pesach. Našla som pas starého otca, ktorý zomrel v Sobibore, a keď mi David vyšiel v ústrety na letisku v Syracuse, vyzeralo to, že ku mne kráčala dedova fotka z pasu, natoľko sa naňho podobal. Väčšmi než jeho syn, teda môj otec. Nadviazali sme rodinné kontakty, urobila som o tom dokumentárny film, lebo ten odkaz, že celá rodina naozaj nezomrela, je podľa mňa nesmierne dôležitý. Mala som pocit veľkého víťazstva nad nacizmom, nevyhladili nás, sme tu, žijeme!
s Robom Kirchhoffom robíme film o úteku Wetzlera a Vrbu z Osvienčimu.
Je to pre mňa veľmi osobné. Dcéra Alfréda Wetzlera Táňa bola moja veľmi dobrá kamarátka, mrzelo ju, že jej skromný otec zostal v tieni Vrbu. Toho každý spomínal, keďže emigroval a poskytoval rozhovory po celom svete, o Fredovi málokto vedel. Prisľúbila som jej, že o ňom urobím dokumentárny film. Potom náhle zomrela. O to viac sa cítim zaviazaná ten film dokončiť. Robo je invenčný a inteligentný dokumentarista. Veľa konzultujeme s Fedorom Gálom, rozhovory s ním nám nesmierne pomáhajú. Verím, že sa nám spoločný film podarí.
som vorkoholička v medziach normálu.
Keď mám veľký pracovný nápor a potrebujem si vyčistiť hlavu, zahrám si pasians. Vtedy nemyslím na nič, zabúdam na to, že nemáme chlieb a treba dokúpiť toaletný papier, odblokujem sa a potom sa mi lepšie píše. Voľakedy som hrávala pasians ručne, naučila ma to moja mama, ktorá si takto resetovala hlavu, keď neboli počítače.
ráno, keď sa zobudím, striehne na mňa niekoľko párov psích očí.
Ideme na prechádzku. Tri psy sú mojej dcéry, jeden je môj. Toho chcela pôvodne dcéra ako šteniatko vrátiť, lebo bol veľmi nervózny. Povedala som jej, že pes nie je dáždnik, nebudeme ho vracať ako nepodarok. Dcérin ovčiak je tiež problematický, dvoch ďalších máme z útulku. Minijazvečíčku sme zachránili na ceste, dcéra vyskočila z takmer idúceho auta, že tam je pes, tam je pes. Tak sme sa o ňu dobre starali, až nám zavolali z útulku, že majú bíglicu, ktorá bola veľmi týraná a nevedia si s ňou poradiť.
behám.
Voľakedy som behávala viac, každý víkend aj 30 km, myslím, že som od toho bola aj trochu závislá. Teraz už to nejde, lebo kolená nefungujú. Stále behám, ale svojím tempom. Na cyklotrase z Bernolákova do Novej Dedinky na odpočívadle stál minule pán s chlapcom. Chlapec mu položil tri otázky, tá prvá bola najurážlivejšia: Tati, a čo robí tá teta? Ukázal na mňa. Behá? Ale prečo tak pomaly? Čo sa oblečenia týka, dcéra ma ešte ako stredoškoláčka niekoľkokrát videla z autobusu, ako behám, ale hanbila sa spolužiakom priznať, že tá otrasne oblečená bezdomovkyňa je jej matka. Ale tenisky musia byť dobré, lebo veľmi rýchlo odchádzajú kolená. Musia pružiť.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.