pomalosť som si naordinoval ako terapiu.
Bol som rýchly, behával som v škole šprint, rýchlo hovorím stále. Konečne sa však dostávam do štádia, že viem, kedy mám zrýchliť (na priechode pre chodcov) a kedy spomaliť (pri čítaní). Nedá sa povedať, že rýchlosť je zlá a pomalosť dobrá, treba zvoliť primerané tempo. Vlak má byť rýchly, aby som si v ňom mohol pomaličky čítať. V Kabinete pomalosti vysvetľujeme, že nejde o zápecníctvo, hlivenie, ale ani o meditáciu. Keď chceme vybudovať živú komunitu, aby sa v nej ľudia stretávali a rozprávali, tak musíme spomaliť. V bežnom rytme si povieme ahoj, ideme ďalej a o veľa prichádzame.
v Británii sa cítim ako doma.
Nebol som ďaleko od rozhodnutia, že sa tam odsťahujem. Stále pátram v rodokmeni, či na Ostrovoch nemám nejakých predkov. Mám rád britskú zdvorilosť, jemnosť, idealizmus, humor. Zo Škótska som si doniesol len čiapku (foto), kilt bol drahý. Mám vzťah k oblečeniu, dizajnu, nosím klobúky, kárované nohavice, košele. Sám si ich žehlím. Asi som staromódny, skôr by som si obliekol tradičný kroj, čo moja babička šila pre ÚĽUV, ako kroj súčasnosti – teplákovú súpravu.
„To bol základ, 400 – 500 zväzkov, za 20 rokov som ich nazhromaždil asi 4 000.“
meno ma vystihuje, hlásim sa k nemu.
Nejaký predok pred tristo rokmi ho dostal, lebo bol chudý. To sa našej vetvy rodiny stále drží, všetci sme takí, hoci zjeme veľa sladkostí. Možno som aj trochu suchár. A hlásim sa i k Viktorovi. Nikoho som síce nezabil, ako ten filmový Viktor Čistič, ale som poriadkumilovný po otcovi, Ronaldovi. Aj čo sa týka jazykovej redakcie, korektúr, v tom som veľmi prísny. Keď si len tak čítam a všimnem si nejakú chybu v knihe či časopise, aj tam to opravím – profesionálna deformácia.
milujem rozhovory.
S priateľkou Evkou nemáme televízor, dokonca teraz už aj menej čítame a viac sa hráme a rozprávame. Večer nám ubehne, ani nevieme ako. Má ťažké povolanie, zažíva veľa konfliktných situácií. Darí sa jej nenosiť si prácu domov, ale niekedy je najlepšou cestou všetko spolu podrobne predebatovať.
nemám žiadne fóbie.
Jedna študentka ma raz chcela na hodine zaskočiť a vytiahla fľašu s upraženými kobylkami. Pán profesor, bola som v Mexiku, nedáte si? Asi sa študenti stavili, mysleli si, že sa zľaknem, ale mňa to zaujímalo, dal som si. Veď to je dobré, čistá bielkovina a chutí ako oriešky! Nie som však úplne presvedčený o humánnosti prípravy toho jedla. Obávam sa, že ich do oleja hádžu zaživa.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.