od študentských čias som robil pod hlavičkou Lesoochranárskeho združenia VLK.
Dnes sa viac profilujem ako nezávislý ochranár, filmár. Nebol som v konflikte len so štátom, veľa ľudí v našom regióne chcelo, aby sa ťažilo, stal som sa nepriateľom. Boli tam napäté vzťahy, z dlhoročného kamaráta zrazu nebol kamarát. Keď som bol v prvom ročníku na Lesníckej fakulte vo Zvolene, s VLK-om sme robili blokádu ťažby na Poľane. Párkrát som skoro neprešiel cez skúšku, na štátniciach jeden profesor búchal po stole a kričal, že všetci von, ja ho nemôžem nechať prejsť! Neviem, komu vďačím za to, že som prešiel. Je to ideologický spor, hoci lesníci by možno argumentovali, že odborný. Nechcú sa vzdať presvedčenia, že sa starajú o prírodu dobre a že keby tu neboli, tak tu nie je les, veď oni tie stromy vysadili. Stromy nie sú les. Keď tvrdím, že les si poradí s lykožrútom sám, akoby som im povedal, že lesník je zbytočný.
som filmár amatér.
Pre mňa nie je dôležitý profi kameraman, ale ten, čo vie byť desať dní v lese, vie nájsť zviera. Nerobíme to technicky dokonale, ale dokážeme natočiť to, čo nedokážu iní. Trištvrte roka sa venujem iba postprodukcii, ale keď je potom viac času, robím ochranárske aktivity. V poslednom čase som sa dosť venoval ochrane tetrova hlucháňa, to je druh, čo potrebuje pre život staré lesy, je chránený, a to chceme využiť, aby aj lesy, kde žije, boli chránené. Neviem ako to dopadne, politikov stále tá topánka netlačí, musíme im tam strčiť špendlík, aby sa pohli. Teraz sme prišli s iniciatívou My sme les, aby videli, že to nie je len hŕstka ochranárov.
keď mám čas, sadnem si niekde pri Belej.
Niekedy som dosť behával, teraz sa chodím prechádzať. Už sa mi len málokedy pošťastí byť sám, ako kedysi, vždy idem s niekým. V Tichej a Kôprovej doline je veľa zákutí, kde sa dá „stratiť“, ale v podstate nikde na Slovensku sa nedá skutočne zablúdiť, stačí ísť dole kopcom a za hodinu ste v dedine. Cudzím lesom nerozumiem. Keby ma niekto vysadil do brazílskeho pralesa, tak z toho scvoknem. Nechápal by som veci, čo sa tam odohrávajú.
„Párkrát som skoro neprešiel cez skúšku, na štátniciach jeden profesor búchal po stole a kričal, že všetci von, ja ho nemôžem nechať prejsť!“
keď sa niečo dostane do slepej uličky, mám tendenciu to nevzdať.
To ma stálo v živote veľa energie, také naťahovanie problémov, mal by som to skôr odseknúť, keď vidím, že tadiaľ cesta nevedie.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.