Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Erik Baláž: V Brazílskom pralese by som scvokol

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Filmár a ochranár Erik Baláž dostal pred týždňom Bielu vranu za dlhodobú prácu na ochrane prírody. On nepovažuje za úspech žiadne ocenenia, ale to, čo sa podarilo urobiť v Tichej a Kôprovej doline a to,že ľudia chcú o lese konečne diskutovať.

Erik Baláž: V Brazílskom pralese by som scvokol BORIS NÉMETH

od študentských čias som robil pod hlavičkou Lesoochranárskeho združenia VLK.

Dnes sa viac profilujem ako nezávislý ochranár, filmár. Nebol som v konflikte len so štátom, veľa ľudí v našom regióne chcelo, aby sa ťažilo, stal som sa nepriateľom. Boli tam napäté vzťahy, z dlhoročného kamaráta zrazu nebol kamarát. Keď som bol v prvom ročníku na Lesníckej fakulte vo Zvolene, s VLK-om sme robili blokádu ťažby na Poľane. Párkrát som skoro neprešiel cez skúšku, na štátniciach jeden profesor búchal po stole a kričal, že všetci von, ja ho nemôžem nechať prejsť! Neviem, komu vďačím za to, že som prešiel. Je to ideologický spor, hoci lesníci by možno argumentovali, že odborný. Nechcú sa vzdať presvedčenia, že sa starajú o prírodu dobre a že keby tu neboli, tak tu nie je les, veď oni tie stromy vysadili. Stromy nie sú les. Keď tvrdím, že les si poradí s lykožrútom sám, akoby som im povedal, že lesník je zbytočný. 

som filmár amatér.

Pre mňa nie je dôležitý profi kameraman, ale ten, čo vie byť desať dní v lese, vie nájsť zviera. Nerobíme to technicky dokonale, ale dokážeme natočiť to, čo nedokážu iní. Trištvrte roka sa venujem iba postprodukcii, ale keď je potom viac času, robím ochranárske aktivity. V poslednom čase som sa dosť venoval ochrane tetrova hlucháňa, to je druh, čo potrebuje pre život staré lesy, je chránený, a to chceme využiť, aby aj lesy, kde žije, boli chránené. Neviem ako to dopadne, politikov stále tá topánka netlačí, musíme im tam strčiť špendlík, aby sa pohli. Teraz sme prišli s iniciatívou My sme les, aby videli, že to nie je len hŕstka ochranárov. 

keď mám čas, sadnem si niekde pri Belej.

Niekedy som dosť behával, teraz sa chodím prechádzať. Už sa mi len málokedy pošťastí byť sám, ako kedysi, vždy idem s niekým. V Tichej a Kôprovej doline je veľa zákutí, kde sa dá „stratiť“, ale v podstate nikde na Slovensku sa nedá skutočne zablúdiť, stačí ísť dole kopcom a za hodinu ste v dedine. Cudzím lesom nerozumiem. Keby ma niekto vysadil do brazílskeho pralesa, tak z toho scvoknem. Nechápal by som veci, čo sa tam odohrávajú. 

„Párkrát som skoro neprešiel cez skúšku, na štátniciach jeden profesor búchal po stole a kričal, že všetci von, ja ho nemôžem nechať prejsť!“

keď sa niečo dostane do slepej uličky, mám tendenciu to nevzdať.

To ma stálo v živote veľa energie, také naťahovanie problémov, mal by som to skôr odseknúť, keď vidím, že tadiaľ cesta nevedie. Ale stále to robím, stále nie som dosť odvážny. Kto mi vtedy povie pravdu do očí? Manželka.  

chcel som skákať na lyžiach.

Na základnej škole som s tým začal, ale nefungovalo to. Človek musí byť psychicky absolútne v pohode a triafať to intuitívne. Keď je kolektív veľmi súťaživý, keď mu po každom druhom skoku vynadá tréner, lebo je z niečoho frustrovaný, tak ho to prestane baviť. 

mám rád život vo všetkých podobách a formách.

Teším sa, keď niekde skáču žabky, plávajú rybky. Keď ideme do vyrúbanej doliny, to je pre mňa ekocída, mŕtva krajina. Na Bratislavu si pomaly zvykám, ale v noci som nemohol vôbec spať, nebol veľký hluk, ale všetkého je veľa. Radšej som v lese ako medzi ľuďmi, ale nie som plachý. 

nenosím so sebou žiadnu zbraň, niekedy ani nožík.

Keď sa však človek motá v miestach, kde žijú medvede, občas musí aj skákať zo skaly. Môj najdramatickejší útek som zažil na skalnej rímse 15 m vysoko, kde z brlohu vyliezol macko, brum, brum. Kamarát uskočil nižšie, ale mne sa nedalo. Medveď nebol agresívny, ale nemal inú šancu, ako ísť smerom ku mne, reval, priskakoval, ja som ustupoval. Keď už sa nedalo ďalej, skočil som na tenučký strom, ten sa vyvrátil dole, visel som ako Tarzan. Medveď sa pozrel a odišiel. 

A tu ešte neresti a cnosti Erika Baláža, ktoré nájdete len na našom webe:

na jar som bol v Bialovieskom pralese.

To bol iný typ lesa, pritom nie je až tak ďaleko od nás, ale ja som pol dňa chodil nervózny, že čo sa tu stalo, prečo to vyzerá, ako to vyzerá a snažil sa pochopiť podstatné veci, robil som si rekonštrukciu jeho vývoja.  Ako? Veľké stromy boli duby, smreky, borovice, ale dole také neboli žiadne, tam boli iné druhy, hrab, jaseň. Pred 300 rokmi ten les vyzeral asi inak, bol riedky, bolo tam svetlo, asi sa tam páslo veľa zvierat, divokých, neskôr domácich, žili tam ľudia, boli tam stromy s hrubými konármi. Neoveroval som si to, ale museli tie zvieratá dať preč, les sa zahustil, stromy začali rásť všade, ale tie, čo potrebujú svetlo, sa nemôžu obnovovať v tieni. Preto sa dnes prales mení.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite