Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Je suis osobná asistentka

.katarína Uhrová .lifestyle

Štát nedávno upravil sumy životného minima a zvýšil rôzne peňažné príspevky. Osobní asistenti a asistentky tak v auguste za odpracovanú hodinu dostanú o dva centy viac, čiže 2,78 € brutto. Pre mňa to znamená plus jeden kopček zmrzliny. Písať však budem o nevýčisliteľných benefitoch asistencie.

Je suis osobná asistentka BORIS NÉMETH Alka Hradňanská so svojou asistentkou a autorkou tohto článku Katkou Uhrovou.

osobná asistencia má odbornú definíciu, mne sa vidí ako vzťah. Používateľ asistencie je človek s vážnymi zdravotnými problémami, ktoré mu znemožňujú robiť bežné životné úkony. S tými mu pomáha osobný asistent alebo asistentka. Postihnutie môže byť rôzne; Alka Hradňanská, pre ktorú pracujem ja, má spinálnu svalovú atrofiu. Na začiatku som netušila, o čo ide, dnes laicky viem, že v dôsledku tohto ochorenia všetky svaly v jej tele postupne strácajú silu a prestávajú slúžiť. Momentálne sa to nedá zastaviť ani vyliečiť. 

Nemotorný opis niekedy nestačí, vtedy prichádzajú na rad historky. Napríklad minule sme v rádiu počuli absurdnosť takú obludnú, až Alka vyhlásila, že by sa buchla po čele, keby mohla. Ruku nedvihne, nenapije sa, nezabehá si okolo domu. Dokáže hýbať prstami na rukách a ovládať elektrický vozík, na ten ju však musí niekto premiestniť. V tomto momente sa väčšinou vyjasní, no zároveň je to bod, v ktorom často vznikajú nedorozumenia. A tak vysvetľujem. Aj teraz skúsim. 

ani Matka, ani Tereza

Pred pár rokmi koloval internetom mém, ktorý sériou vtipných obrázkov poukazoval na rozdielne vnímanie profesií. Trebárs pri novinárovi si jeho rodičia myslia, že hlási správy v telke, spoločnosť ho má za paparazziho, pre šéfredaktora je škôlkar  s pastelkami, dotyčný sám seba chápe ako investigatívnu superstar na stope veľkej kauzy. Posledná fotka ilustruje rutinu, ktorú nikto nevidí – telefón na uchu, uzávierka na krku a rýchlo dopísať článok. 

Ak by som sa v tomto duchu zahrala s asistenciou, vyšla by mi takáto mozaika: moji kamaráti sú presvedčení, že robím to, čo kedysi Matka Tereza, mama si ma predstavuje na operačnej sále so skalpelom, spoločnosť si myslí, že opatrujem v Rakúsku. Nič z toho nie je pravda, všetko sú to veľké omyly.

Keď poviem, čím sa živím, deviati z desiatich kolabujú, aké náročné to musí byť a prisahajú, že by sa nevedeli takto obetovať. Vtedy sa pýtam, či už niekomu pomohli s rannou hygienou, pripravili spolu s ním večeru alebo pretrpeli za neho rad na pošte. Toto bežne ako asistentka robím, kde tam je obetavosť? S výnimkou práce pre ľudí v najťažších štádiách ochorení asistent väčšinou nevykonáva nič, čo by denne nerobil aj sám alebo pre blízkeho, ktorý, povedzme, maróduje po operácii.

„Asistencia u nás nie je zamestnaním v tradičnom slova zmysle, takže dovolenka a nemocenské dávky sú pre mňa iba teoretické pojmy.“

Pokiaľ ide o idealistické očakávania, rodičov musím sklamať. Žiadna chirurgia, žiadne injekcie. Nič také robiť nemôžem, ani by som si to nedovolila. Na vykonávanie asistencie nepotrebujem mať formálne vzdelanie či kvalifikáciu, stačí mi plnoletosť a spôsobilosť na právne úkony. 

Rodičia sa pýtajú aj na gastráče a ani v tejto oblasti ich nepoteším. Asistencia u nás nie je zamestnaním v tradičnom slova zmysle, takže dovolenka a nemocenské dávky sú pre mňa iba teoretické pojmy do búrlivých diskusií. Mám však nižšie zdravotné odvody a ak by som mesačne zvládla minimálne 140 hodín, štát by za mňa platil dôchodkové poistenie.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite