Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ondrej Spišák: Cúvnuť, to by bolo pre mňa prehrou

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Divadelný režisér Ondrej Spišák a principál Teatra Tatra sa teší, že už sú prázdniny, lebo nemusí vstávať s deťmi do školy. Po dlhom čase, keď režíroval najmä v poľských divadlách, ho na jeseň čaká čisto slovenská sezóna, bude režírovať v RND aj v SND.

Ondrej Spišák: Cúvnuť, to by bolo pre mňa prehrou BORIS NÉMETH

voľakedy ma cestovanie bavilo.

Ale čím som starší, tým menej ma to ťahá a viac unavuje. Hoci teraz už len sadneme do auta, bývame v hoteloch, nie je to čundrácky život ako voľakedy. Vtedy sme si stan stavali sami, aj sme si ho sami šili, narobili sme sa ako kone. Malo to svoje čaro. Teraz na všetko musia byť certifikované firmy, je to prísne kontrolované. Ale nikdy sa nám nestalo, žeby nám stan padol. Iba raz, keď nám nejakí idioti v noci prerezali nosné gurtne. 

často som nepríjemný pedant.

Vyžadujem poriadok aj v tom našom stane, kde sa udržať nedá. Neporiadok ma znervózňuje, ale namiesto toho, aby som to upratal sám, chcem to od ostatných. Takže som vlastne lenivý. Neviem si upratať ani doma, lebo keď začnem, znervózniem ešte viacej, a tak sa mi všetko kopí, pokiaľ to raz za čas neuprace manželka. Vtedy som s ňou strašne povadený, lebo nič neviem nájsť. Jedno je zle, druhé je zle, ťažko mi je vyhovieť. 

hnev zostane veľakrát vo mne, zriedka dokážem na niekoho nakričať.

Vytáča ma veľa vecí, hlúpi ľudia a politika, najmä naši nitrianski regionálni politici, ktorí si myslia, že zvolením do provinčného parlamentu získali aj patent na rozum. Prišiel som s nimi do kontaktu, keď som sedem rokov robil riaditeľa divadla, cítil som to ako svoju povinnosť. Po siedmich rokoch som si ale povedal: stačilo. Veľmi sa mi uľavilo, lenže potom čo nastalo, ako prebiehali voľby na miesto po mne, bolo niečo odporné! 

„Neporiadok ma znervózňuje, ale namiesto toho, aby som to upratal sám, chcem to od ostatných.“

závidím, keď niekto niečo vie.

Bože, prečo ma tí rodičia po piatich rokoch odhlásili z huslí? No lebo som bol neznesiteľný. A tak celoživotne závidím ľuďom, ktorí vedia na niečom hrať. Potom to dopadne tak, že husľami, na ktorých vrzúkam na javisku a potom v noci, keď sedíme po predstavení, všetkých otravujem. Nakoniec mi ich schovajú do kukurice a ja sa potom dva dni s nikým nerozprávam. Pýtam sa: prečo človeku, čo má chuť hrať, schováte husle do kukurice? A oni mi vtedy pustia z mobilu, čo som hral...  Aj som si našiel učiteľa, ale nemal som čas chodiť k nemu pravidelne. 

ako dieťa som chcel byť smetiar, ako všetky deti.

Závidel som im tú plošinku, na ktorej sa vozia. Potom už prišlo rovno divadlo. Vyrastal som v divadle, na strednej škole sme viacerí boli z divadelných rodín, mali sme študentské súbory, začali sme chodiť na súťaže, ulievali sa zo školy a bolo nám dobre, veselo. Ale keby som sa mohol znovu rozhodovať, s vysokou pravdepodobnosťou by som nebol divadelný režisér. Myslím, že by som išiel študovať film. Viem, nie je to ďaleko od divadla a možno by som sa dokázal k filmu dostať aj s touto profesiou, keby som si postavil hlavu, ale som v divadle tak zavretý, že nad tým ani nemám čas rozmýšľať. 

rozhodnutia mi idú ľahko.

Najdôležitejšie veci v živote sa mi stali tak, že som sa rozhodol a vôbec nevedel domyslieť dôsledky. Na začiatku to ide ľahko. Sakra ťažké je to potom, keď už kývnem, že áno, toto idem robiť. Nedá sa cúvnuť, lebo to by bolo pre mňa prehrou. Musím dohrať dôsledky toho ľahkého rozhodnutia. Často. 

niekdy sa doma rozprávame ako v opere, spievame si dialógy.

Je to taký úlet. Dodnes spomíname, ako sa starší syn, keď to prvýkrat zažil, rozplakal. Mal pocit, že sme sa pokazili. Dáš si praženicu? (Spieva.) A on, že čo sa vám stalo? Pokračovali sme, samozrejme, aj na neho spevom. Plakal ešte viac. Museli sme prestať, pritúliť ho, vysvetliť, že to je sranda. Teraz už je veľký, už sa aj pridá.

A tu je ešte niekoľko nerestí&cností Ondreja Spišáka, ktoré nájdete iba na našom webe: 

všetka moja práca sa to točí okolo divadla.

Na jeseň ma čaká  čistá slovenská sezóna, začínam v Radošinskom naivnom divadle s novou hrou Stanislava Štepku Besame mucho, v zime robím v SND Antigonu, a potom ešte jeden veľký projekt o Štefánikovi, spojenie RND so SĽUK-om. Okrem toho sa ešte možno „nachomejtne" niečo, s čím nerátam, nejaká malá rozprávka v Novom divadle v Nitre, alebo v Teatre Tatre.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite