Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Richard Vávra: Seriózne sa učím byť dieťaťom

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Hudobník Richard Vávra vystupujúci pod menom Archívny chlapec práve vydal druhý album Tranzit. Ten názov naozaj vyjadruje pre mnohých prekvapivý prechod – od akustického folkáča ku kapele s plným elektronickým zvukom.

Richard Vávra: Seriózne sa učím byť dieťaťom BORIS NÉMETH

to, že som úplne zmenil štýl, je trošku mylná predstava.

Kapelu som mal od osemnástich, snažili sme sa o niečo ako psychedelický rock. Časom spoluhráči poodpadávali a nových som nájsť nedokázal. Osamotený trubadúr som viac-menej z núdze. S úlohou pesničkára som sa nakoniec zžil tak dokonale, že som si takmer začal myslieť, že som taký odjakživa. Navyše, sólo vystupovanie prináša rôzne výhody. Odpadá nosenie nástrojov, zoberiem si gitaru a idem, kam chcem, žiadne kompromisy, nemusím sa s nikým hádať, deliť o honorár... Album Tranzit som už mal takmer celý nahratý v akustickej podobe, keď som si povedal, že som zbytočne konzervatívny a že ho chcem vlastne urobiť úplne inak. Neviem, či u mna nezačala prepukať kríza stredného veku, alebo rozmarná potreba vyhodiť si ešte z kopýtka. Začal som experimentovať s elektronickými mašinkami, pozvali sme do štúdia bubeníka... Bola to kombinácia náhod a precitnutia v živote. 

môj deň má dve časti.

Snažím sa ich oddeľovať pomerne vysokým múrom. Robím v korporácii zašitý v kancelárii, to ma živí, to je stabilita a najmä pravideľný príjem, čo mi v hudbe zabezpečuje bezstarostný život. Za tým múrom je moja rodina a hudba. Mám taký cieľ, živiť sa raz len hudbou, ale bolo by treba celé fungovanie domácnosti inak nastaviť. Nechcel by som, aby som synovi nekúpil kolobežku, lebo tatinko je teraz umelec. Toto sa mi prieči. 

bol som taký malý poľnohospodár.

Moji rodičia tomu neholdovali, len ja som mal v desiatich rokoch takú etapu, že som frčal na Príručke slovenského holubára a Atlase malých hospodárskych zvierat. Mal som veľmi veľa zvierat, asi 37 druhov, koza, krab, papagáje... Prešlo ma to, keď nastúpila hudba. Teraz nemáme nič, mali sme len dve andulky, ktoré si vypýtal syn, jedna uletela, druhá zdochla. 

keď mám voľnú chvíľu, rád sa vraciam do detských čias.

Mám pocit, že som nevedel byť dieťaťom, ako keby doba a spoločnosť vyžadovali odo mňa istú formu serióznosti. Nemal som rád spoločenské hry, karty, niečo skladať, vystrihovať, ale teraz to začínam mať rád. Váľam sa so synom po zemi, skladáme si lego, puzzle, kolobežkujeme. Učím sa byť viacej dieťaťom a normálnym človekom. Seriózne sa učím hrať a nerobiť nič, niekedy je to ťažké. 

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite