nutkavú potrebu najprv jedlo vymáčať v nejakej gebuzine, obaliť ho, a tak hodiť do ohňa, môžeme pozorovať už pri našich najstarších prapredkoch. Tí si takto často pripravovali ryby. Z vody a hliny si urobili malé blatkové cestíčko, v ktorom rybu pekne obalili, a potom ju hodili na oheň. Z blata sa vytvoril pevný rozhorúčený pancier, ktorý rybu vo svojom vnútri nádherne udusil vo vlastnej šťave.
Postupne, ako náš prapredok múdrel a zaklaplo mu v hlave zopár súvislostí, začal premýšľať, či by sa nedal vymyslieť obal, ktorý by sa nemusel po dopečení rozbiť a zahodiť. Tak vznikla keramika. Prešli ďalšie roky a človek už nezačal byť len múdry, ale aj pekne prefíkaný a skrsla mu v hlave ďalšia myšlienka. Čo takto vymyslieť obal, ktorý by sa nielen nemusel rozbiť a zahodiť, ale dal by sa aj zjesť? A vzniklo naše milé cestíčko.
tempura stratená v preklade
Techniku vyprážania pozná celý svet. Nájdeme ho v Japonsku, v Európe či v Amerike. Svoje prvé kroky však urobilo na našom kontinente. A podľa všetkého za myšlienkou čokoľvek máčať do zmesi vody, múky a vajíčka a následne to temperamentne hodiť do horúceho a náležite prskajúceho oleja, stoja Portugalci. Práve oni totiž túto módu rozšírili do celého sveta.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.