to nadšenie ste mohli zachytiť cez sociálne siete, deti, priateľov, a možno ste ho prežívali sami. Skrátka, bolo toho plno a človek sa môže spýtať, čo to je za šialenstvo, že aj dospelí ľudia rátajú minúty k polnoci, aby si mohli za nemalú čiastku stiahnuť tento poklad.
Ja som sa spýtal Štefana „Emsiho“ Vadocza. Je to bývalý moderátor a počítačový novinár (tak sa vtedy hovorilo), ktorý dodnes pozorne sleduje dianie na digitálnej scéne.
„Koncom deväťdesiatok sme s úžasom sledovali príchod simulátora zločinu, prvú verziu GTA, ktorá ešte nebola 3D svetom,“ napísal mi. „Postavička, ktorú ovládal hráč, bola zobrazená zhora, ale už vtedy mohla kradnúť autá, bláznivo s nimi jazdiť a plniť rôzne úlohy pre šéfov gangu. Na ten čas to bol veľmi nekonvenčný koncept hry a v niektorých krajinách ju dokonca zakázali. A zrejme to bol aj zámer vtedajšieho PR manažéra Max Clifforda, ktorý asi zámerne vytvoril morálnu paniku. Hra hneď získala status zakázaného ovocia.
Základný princíp hry je otvorený svet, v ktorom si je možné vyskúšať si život mimo bežných noriem. Hra má vždy veľmi pútavý príbeh, ktorý pripomína filmy o mafii a gangstroch. Práve do detailu prepracovaný príbeh, postavy, hollywoodsky storytelling, prostredie gangov a rôzne misie, úlohy, ktoré hráč musí splniť, je to, čo hru odlišuje od ostatných. GTA je hrou, ktorá stojí na pomedzí filmu. Má síce svoj scenár, ale hráč sa ho nemusí vôbec držať. Môže experimentovať a hľadať, čo všetko vývojári z Rockstar Games do herného sveta ukryli. To vytvára virálne momenty a robí hru populárnejšou. V tomto vydaní už hráči našli v lese Big Foota, legendárneho chlpatého tvora zo severoamerického folklóru, útočiaceho aligátora alebo agresívne ženy na pláži…
Objavovaním sa napĺňa jedna zo základných potrieb nášho mozgu. Jednoducho z toho máme radosť a radi sa o ňu aj delíme. Zároveň hra už tradične ponúka priestor vyskúšať si, aké je to ísť proti normám v štandardnom svete a experimentovať s negatívnou stránkou ľudskej povahy. Prečo to vlastne robíme? Pretože to je niečo, čo máme v sebe zakódované už od praveku, keď sme museli byť v strehu pred predátormi. Nie je to teda záľuba v sledovaní zločinu, ale skôr naša snaha vytvoriť si mechanizmy, ktoré nám umožnia spoznať nebezpečenstvo a vyhnúť sa mu v budúcnosti. Podobne fungujú aj algoritmy sociálnych sietí, keď nám podsúvajú konfliktné situácie a snažia sa tým udržať našu pozornosť čo najdlhšie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.