mnohí z nás si dokážeme vybaviť vôňu, ktorá sa nám spája s detstvom: vôňu babkinho jablkového koláča či maminej obľúbenej voňavky, ktorá ani po rokoch nezmizla z kúpeľne. Známe vône si pamätáme aj desaťročia. Dôvod spočíva v tom, že čuchová informácia putuje do mozgu inou cestou ako vnemy iných zmyslov, a preto býva často trvácnejšia a silnejšia. Z nosa putuje priamo do limbického systému, ktorý je zodpovedný za emócie – a práve s niektorou z nich sa spojí konkrétna vôňa. Tá v nás môže vyvolať spomienky, pričom často si to ani neuvedomíme.

na počiatku bol dym

Ako nás životom sprevádzajú vône, rovnako boli súčasťou života našich predkov, akurát bez pekných flakónov, marketingových kampaní a alchýmie ukrytej za voňavou mixológiou. Počiatky parfémov totiž siahajú až do čias, keď ľudia začali používať písmo. Už vtedy vedeli, že vône nás vedia upokojiť aj povzbudiť.

Nech už vo vás vyvolá vôňa akúkoľvek emóciu alebo spomienku, vedzte, že podobný účinok mala aj na našich predkov, ktorí stáli pri zrode parfumov. Ich názov pochádza z latinského slova perfumare, čo znamená prevoňať dymom. Súviselo to s kadidlom, gáfrom a myrhou, ktoré boli bežnou súčasťou rituálov. Zachovali sa záznamy zo starovekého Egypta o miešaní esenciálnych olejov s aromatickými rastlinami, čím sa vytvárali vonné balzamy. Parfém bol luxus, ktorý si mohli dovoliť len tí vyvolení. Ich fanúšičkou bola Kleopatra VII., ktorá je autorkou jednej z prvých kníh o kozmetika. V paláci mala vlastné laboratórium, kde sa vyrábali vonné zmesi a oleje priamo pre ňu. Ich presné receptúry nepoznáme, no stálicami boli ruže, jazmín,  myrha, kadidlo a korenie ako škorica alebo kardamón. Nepoužívala ich len na telo, ale nechávala nimi napúšťať látky, aby prevoňala svoje okolie. Nebola známa len svojou krásou, vzdelaním a diplomaciou, ale aj vôňou, s ktorou sa ľuďom spájala a ktorou na seba strhávala pozornosť mužov i žien.