„často si myslím, že by mal existovať špeciálny znak pre úsmev – nejaký druh oblého znaku, napríklad okrúhla zátvorka na chrbte,” povedal na prelome 60. a 70. rokoch minulého storočia v rozhovore pre New York Times ruský spisovateľ Vladimir Nabokov. Túto potrebu vyjadrili viacerí, niektorí dokonca omylom vytvorili emotikon roky pred jeho vznikom. Za prvých smajlíkov môžeme považovať tie, ktoré navrhol a používal so svojimi kolegami počítačový vedec a pedagóg Scott Fahlman v roku 1982. Vyzerali takto: :-) a :-(. Mali pomôcť ľuďom rozlíšiť, či boli správy myslené vážne alebo sarkasticky, pretože Fahlman si uvedomoval, že pri online komunikácii chýbajú informácie, ktoré pri priamom kontakte získame z našich neverbálnych prejavov. 

Rovnako vedel, že ten istý nápad, aký mal on, mohol mať aj niekto iný, pretože ako napísal  na webovej stránke Carnegie Mellon University venovanej smajlíku, „je to koniec koncov jednoduchý a zrejmý nápad.“ Zároveň ale uviedol: „Nikdy som nevidel žiadny hmatateľný dôkaz o tom, že sekvencia :-) sa používala pred mojím pôvodným príspevkom, a nikdy som sa nestretol s nikým, kto by skutočne tvrdil, že ju vynašiel predo mnou.“

od mobilného operátora do sveta

Emotikony v podobe, v akej ich poznáme dnes, teda bez pomlčky znázorňujúcej nos, pochádzajú z Japonska. Vytvoril ich v roku 1999 Shigetaka Kurita pre mobilnú internetovú službu i-mode spoločnosti NTT DoCoMo, ktorá bola priekopníkom v oblasti mobilného internetu. Smajlíky mali uľahčiť komunikáciu na malých obrazovkách mobilných telefónov, aj preto pôvodne čiernobiele nahradili farebnými.