do pomerne vysokého veku som nechápal, čo za žáner je naozajstná tragédia. Presnejšie povedané, domnieval som sa, že tragédia je dráma so zlým koncom. A potom som videl Euripidovu Ifigéniu sfilmovanú Michalisom Kakojannisom (to je ten, čo natočil Gréka Zorbu). Odvtedy si myslím toto: skutočná tragédia je dráma, ktorá speje k zlému koncu napriek tomu, že všetky postavy sa chovajú najlepšie, ako sa len dá. Tragický koniec nie je dôsledkom zlovoľného konania nejakého konkrétneho padoucha, je nevyhnutným výsledkom prirodzeného konania dobrých ľudí, z ktorých nikto si tragický koniec neželá. Mnohí z nich dokonca robia všetko pre to, aby taký koniec odvrátili. Napriek tomu k nemu neodvratne smerujú.
Príbeh J. R. Oppenheimera je príbehom tragickým v hlbokom zmysle. Skutočná tragédia však nespočíva v tom, že tomuto mimoriadne šikovnému fyzikovi bola v 50. rokoch pošramotená povesť a bol odstavený od rozhodovania o ďalšom smerovaní vojenského jadrového výskumu. Nespočíva ani v tom, že v 40. rokoch bola výsledkom práce obrovského tímu pod jeho vedením zbraň, ktorá zabila stovky tisíc ľudí. Naozaj tragické je niečo iné. Nie to, že to tak bolo, ale to, že to tak muselo byť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.