ak by sa Štefan Hríb pýtal svoju kultovú otázku - aký je tvoj základný pocit - tak to by bola moja odpoveď: zúfalstvo. Mimochodom, to je otázka a odpoveď, ktorá možno stojí za večnou melanchóliou Slovanov, ktorá nám dala nielen Čajkovského a Rachmaninova, ale aj smutné oči Miroslava Kollára, spájača priam nespojiteľných. 

Ale nie o tom som chcel: súc vystužený dlhými rokmi života medzi Germánmi, v chandre, teda trúchlivosti, si nevoľkám, a radšej idem čosi robiť. Nie som však ako môj vestfálsky sused Martin, ktorý pravidelne leští svoje BMW, a tak som si radšej natiahol svoje boxerské rukavice copyrightového právnika a šiel čosi vybojovať pre tých našich vydavateľov beletrie a literatúry faktu. 

Tak sa stalo, že som s nimi v poslednej dobe strávil veľa času. A teda musím povedať, že slovenskí knižní vydavatelia sú veru zvláštna fajta. Robiť biznis v tejto oblasti je práca pre skutočných romantikov. Nečudoval by som sa, keby polovica z nich dodnes fičala na britských popových novoromantikoch, ako boli Ultravox a Spandau Ballet.