bratislavské jazzové dni zohrali v predchádzajúcom režime nenahraditeľnú úlohu. Jazzu sa totiž akosi podarilo uniknúť bdelému zraku súdruhov a v podstate ho nemali prečo zakázať, pretože texty boli zriedkavé a neškodné. Dôležitejšie však bolo, že u súdruhov si jazz akosi získal povesť hudby, ktorá vznikla z trápenia utláčaných černochov. V skutočnosti to bolo tak, že jazz vznikol skôr v baroch a nevestincoch v New Orleans, ale vo výsledku sa u nás táto hudba „mohla“. Jazz je priestorom slobody a ten vzduch, ktorý sem privial do dusného PKO s beznádejne zafajčeným foyerom, bol lahodný a povznášajúci. 

omračujúce zážitky za železnou oponou

Prvé BJD sa konali v roku 1975, festival zorganizovala skupinka amatérov a nikto nepredpokladal, že sa z neho stane významná zastávka na európskej koncertnej mape. Už v roku 1982 vystúpil prvý hudobník medzinárodného formátu - Jean Toots Thielemans. O rok neskôr, v roku 1983, nastal zásadný obrat. Do Bratislavy prišli zahrať hneď dvaja americkí jazzmani veľmi zvučných mien – gitarista Larry Coryell a bubeník Jack DeJohnette so svojou skupinou Special Edition. A potom to už išlo: v nasledujúcich rokoch sme mohli v Bratislave vidieť a počuť hviezdy prvej veľkosti a boli to nezabudnuteľné koncerty. 

Každý možno spomenie niečo iné, ale asi sa zhodneme, že nás doslova omráčili vystúpenia Stanleyho Clarkea (1985) a Michaela Breckera (1987). No a plus ďalšie desiatky umelcov najvyššieho rangu alebo, čo sa tiež párkrát podarilo, hviezdy práve na začiatku svojej hviezdnej kariéry (Bobby McFerrin bol v roku 1986 už hviezda, ale hit Don’t Worry Be Happy, ktorý ho katapultoval aj do mainstreamu, mal ešte len prísť). Boli to stovky príbehov a zážitkov (opisujem ich v knihe Džezáky – Doba a scéna) zaznamenaných na citlivých cloudoch našich duší.

jazz dnezz

Prenesme sa do porevolučných rokov. Bezprostredne po zmene ešte jazz žiaden promotér neriešil, ľudia boli hladní po inej hudbe. Veľmi pozvoľne prichádzala konkurencia v podobe ďalších podujatí so špičkovou účasťou, ale „džezáky“ si zachovali priazeň publika aj svoju úroveň a zároveň charakteristické spory, ktoré sú odnepamäti – konzervatívci totiž radi škatuľkujú, čo jazz je a čo už nie je, a, samozrejme, ne-jazz v žiadnom prípade na takéto podujatie nepatrí. Potom je odlišný pohľad, napríklad organizátori svetoznámeho festivalu v Montreux, kde tradične vystupovali aj rockové kapely ako Led Zeppelin, Pink Floyd, Frank Zappa, Deep Purple.