ľad dýcha a skala sa vlní
Smerom nahor je to už tradične poézia. O hviezdnatom nebi sa výborne píšu básne. Slnko (alebo aspoň odvrátená strana Mesiaca) poslúžia ako metafora. A kazatelia večného života síce na úvod upozorňujú, že nebo je len obrazom života s Bohom, ale v podvedomí poslucháčov sa to hmýri nebeskými trónmi a nekonečným pobytom nad oblakmi.
Podzemie vyvoláva strach. Tma sa spája s vládou zla a pod zemou je ríša hniloby, smrti a osamelosti. Averzia voči podzemným svetom je prítomná aj v jazyku, je lepšie byť „povznesený” ako „skleslý”.
Kým za bezmračnej noci vidíme svetlo hviezdy vzdialenej bilióny kilometrov, „pozrite sa dole a váš pohľad sa zastaví na pôde, ploche asfaltu, palci nohy.”
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.