prečo by mal človek čítať takmer dvestopäťdesiat strán textu (a ďalších asi päťdesiat strán poznámok) o nevýraznom politikovi, ktorého azda najvýznamnejším činom bola zrada Demokratickej strany počas februárového komunistického prevratu v roku 1948? Dôvody môžu byť v zásade dva. Prvým je ten politik, druhým autor. Ak sa na príbehu tohto politika dá ilustrovať pomerne veľa z našich dejín a ak to ten autor na príbehu politika ilustrovať dokáže, potom sa asi môžeme pustiť do čítania.

Začnime s autorom. Na ilustráciu Horičkovej schopnosti vybrať z historických prameňov vhodné vety a podať príbeh živo aj bez nepatričnej beletrizácie, uveďme jeden odsek z úvodných strán knihy. Ide o opis Ševčíkovej dezercie z rakúsko-uhorskej armády a prebehnutie na ruskú stranu počas prvej svetovej vojny: „Dôstojník, ktorý mladého zbeha zajal, ho vraj privítal silným zauchom. Zhodou okolností totiž narazil na etnického Nemca slúžiaceho v ruskej armáde, ktorý ho ako dezertéra považoval ze zradcu cisára Viliama II. a Nemeckej ríše.” Za tieto vety by sa nemusel hanbiť ani Jaroslav Hašek.

A teraz k samotnému Ševčíkovi. V čase, keď pracoval ako tajomník poslaneckého klubu HSĽS v československom parlamente, mal podstatne lepší vzťah k Tisovi než k Hlinkovi. O situácii v strane pritom podával informácie Hradu, t.j. Masarykovi a Benešovi. Počas slovenského štátu sa tento Tisov chránenec aktívne zúčastnil na ilegálnom odboji, v SNP viedol vlastnú partizánsku skupinu. Mal v pláne založiť Slovensko-boľševickú stranu, ale skončil v Demokratickej strane. V tej pôsobil ako výrazne deštruktívny element v úzkej spolupráci s komunistom Širokým, s ktorým sa neskôr nenávideli. Medzi vojnou a februárom 1948 sa o svojej politickej kariére niekoľkokrát radil s prezidentom Benešom, počas februárových udalostí bol jednoznačným Gottwaldovým spojencom, čo mu vynieslo miesto podpredsedu vlády. V rámci politických procesov v 50. rokoch bol odsúdený na sedemnásť rokov väzenia. Odsedel si osem, na jeho rehabilitáciu došlo až po Dubčekovej osobnej intervencii.