vyštudovala si muzikálové herectvo, ale pôsobíš v alternatívnej kapele a venuješ sa divadelnej kritike. Čo sa stalo?
Muzikál nenávidím (smiech). Muzikál, to je obrovský kumšt. Spev, tanec, herectvo. Všetko musí byť zvládnuté. Potrebuješ na to špičkových ľudí a veľa peňazí. Kvalitný muzikál sa tu zrodí raz za desaťročie. Inak je to zväčša gýč.
apologéti masovej kultúry by mohli namietať, že podceňuješ popkultúru.
Nie. Má tu svoje miesto. A ku gýču – keď s ním pracuješ úmyselne a zručne, povyšuješ ho na umeleckú hodnotu. Je rozdiel, ak vytváraš lacné veci, ktoré fungujú na prvú. Vtedy si poviem: dobre, nie som cieľovka.prečo si to teda išla študovať?
Chcela som hlavne spievať. Mala som na výber operný spev alebo muzikál. Činohra sa na strednej škole študovať nedá. Nebola som ani ktovieaká tanečnica (smiech). Brala som to ako súčasť toho balíka. Síce som tancovala vo folklóre a aj to je náročné, ale tu sa otvoril nový svet, veľké choreografie, balet atď.
ľudia sa snažia dekódovať hudbu zoskupenia Fallgrapp, v ktorom pôsobíš. Často sa odvolávajú na folklórne vplyvy. Vy si však robíte veci po svojom. Neskĺzli ste do tých pseudofolklórnych paradigiem.
Autentický folklór a jeho podoby, to je nádhera, peknota. No keď dáš do klipu alebo do reklamy dievčaťu na hlavu kvetinový veniec a označíš to za folklór, tak je to klamstvo. Je to vyprázdnený symbol. Vnímam na jednej strane trend adorácie folklóru, na druhej strane jeho vyprázdňovanie. Zaujímavé je, že sa to deje súčasne.pochádzaš z Liptova. Zažila si ten ozajstný folklór? Vnímaš v tom nejaký pohyb?
Ešte sú starí ľudia, ktorí žijú tú autentickú podobu folklóru. Staré tetky a ujkovia ešte nosia kroje, a teraz je posledná šanca zachytiť to žité dedičstvo. Ja som v tom vyrastala. Išli sme na seno a spievali sme trávnice. Spievali sme, keď sa lúskala fazuľa, keď boli krstiny. Pre mňa to bolo normálne. Ovplyvnilo ma to a de facto priviedlo k umeniu.vnímaš ten romatizujúci pohľad na slovenský vidiek? Ovečky, syríky, valašky a bačova česť?
Vidiek nie je a nikdy nebol ideálny svet. Na pohľad romantikov z devätnásteho storočia sme, samozrejme, zabudli. To, čo prežíva, je ten schematický pohľad komunizmu. Pracujúci človek vidieka s piesňou na perách… To sa nanútilo aj do umenia, aj do divadla. Na vidieku sa mi páči sedliacky rozum – zmysel pre improvizáciu. Veci si porobíš sám. Alebo taká jednoduchá vec ako separácia odpadu. To sa u nás robilo intuitívne, bez ekologických pohnútok. Bio odpad na hnoj, plasty preč. Jedna vec sa používa do zodratia. V meste by to nazvali hyper eko (smiech). Mesto má však inú silu, poskytuje iné možnosti vzdelania a kultúrneho vyžitia.do metropoly si prišla v pätnástich. Pochopila si mesto?
Stačilo mi na to pár minút (smiech). S liptáckym prízvukom som si objednala taxík. Mala som tisíc korún na dva týždne a taxikár ma vyhodil pred internátom a vypýtal si päťsto korún. Reálna cena bola stopäťdesiat. Okamžite som pochopila, že som v hlavnom meste. Po skončení konzervatória som premýšľala nad štúdiom réžie, dramaturgie a teatrológie. Zvíťazila divadelná kritika. Popritom som vyučovala spev.deti?
Nie, dospelých.to sa dá?
Jasné. Je to ako bicyklovanie. Každý sa vie naučiť spievať a bicyklovať do určitej miery. Niečo ako hudobný „hluch“ neexistuje. Mozog zaznamenáva tóny správne, tak ako ich počuje ucho. Spievať pre potešenie je nádherná vec. Mať ako hoby umenie, to je zdravé pre dušu. Pri učení sa zdôrazňuje úloha učiteľa, no ja tvrdím, že ide aj o to, ako je dospelý žiak ochotný premeniť sa. Ľudia majú o speve rôzne podivné predstavy. Hovoria o svojom hlase v tretej osobe. Akoby to bolo niečo oddelené, niečo mimo človeka. Počúvajú niečo, čo je vonku. Ale hlas, to si ty. Deje sa v tvojom vnútri. Ten hudobný nástroj pri speve si ty sám.venuješ sa divadelnej kritike. Ako vyštudovaná herečka máš výhodu oproti iným kritikom.
Skôr by som povedala, že mám výhodu v znalosti spevu či trochu hudby ako takej. Pre kritiku musíš mať vášeň. Nedá sa to robiť kvôli iným motiváciám. Už vôbec nie finančným (smiech). Teraz spúšťam podcast, v ktorom s doc. Karolom Mišovicom chceme poslucháčom prinášať to najpútavejšie z fenoménov divadla a jeho dejín. Volá sa Jeden a pol kritika.čo hovorí divadlo o ľuďoch?
Je to také klišé, že divadlo je zrkadlom spoločnosti, ale platí to. V dráme máš zachytenú dobovú situáciu mysle človeka lepšie ako v knihách o histórii. Názory, témy, atmosféra doby. Je vždy zaujímavé ako sa dráma následne pri inscenovaní aktualizuje. V našom divadle bolo len málo inscenácií, ktoré boli poplatné dobe. A bolo ich razantne menej ako tých, ktoré boli, naopak, vzdorom proti pomerom.môžeš to ilustrovať na konkrétnom príklade?
Napríklad hra Jánošík od Márie Rázusovej-Martákovej. Od nej poznáme hlavne detskú literatúru, a to je škoda. Ona Jánošíka posunula do novej roviny. Bol to študovaný človek, intelektuál, ktorý vyslovil, že na zlom stave poddanského ľudu participuje nielen vrchnosť, ale aj katolícka cirkev. Toto zaznelo v SND pri príležitosti druhého výročia vzniku slovakštátu. V hľadisku sedel Tiso a celá garnitúra. Bol to veľký škandál. Katolícke noviny autorku, samozrejme, povláčili. Režíroval to Hoffmann a následne ho vyhodili z divadla. Martáková dostala výzvu text preškrtať, ale odmietla a inscenáciu stiahli. Bola to veľká odvaha. Alebo Moliérov Mizantrop, ktorého režíroval Jamnický v roku 1940. Do hlavnej úlohy obsadil herca židovského pôvodu Martina Gregora a úmyselne interpretoval Mizantropov monológ ako narážku na odporné pomery doby. Často nevieme, na čo byť v tých našich dejinách hrdí. Idealizujeme si mytologické postavy a zbojníkov, ale máme aj skutočné osobnosti a momenty, ktoré sú zabudnuté. Nakoniec, aj Štúrovci si vybrali za národného hrdinu radšej zbojníka Jánošíka ako Adama Františka Kollára, tiež Terchovčana, ale intelektuála. Mohli by sme si dávať už aj vyššie méty…nie je to tým, že ľudia potrebujú rozumieť na prvú?
Je pravda, že čím viac vieš, tým sú veci relatívnejšie. Názory nie sú dogmy. Sú premenné, živé. Človek časom zistí, že svet nie je čierno-biely, ale farebný. Mnoho rozhodnutí sa robí na základe emócie. Hoci máme k dispozícii relevantné argumenty, rozhodneme sa na základe pocitov. Každá emócia by mala byť preverená aj ráciom, analýzou veci.fallgrapp je oceňovanou formáciou. Získali ste šesť Rádiohláv. Naposledy za singel, ktorý vám naspieval hosť. Neštve ťa to?
Nie. Na koncertoch tú skladbu spievam ja (smiech). Bola to spolupráca s Curly Simonom. On to nahral ako hosť, zložil si text, melódiu spevu a veľmi dobre. Ja robím skôr zádumčivejšie skladby. Nie sú to vždy „hity“, ktoré si pustíš dvadsaťkrát za sebou a tancuješ si pritom po kuchyni.ale hitový potenciál máte. Pesnička Vlasy, ktorú si otextovala a ktorú spievaš, má na Youtube takmer milión a pol videní. A hráva vás iba Rádio_FM.
Hrali sme raz aj naživo v komerčnom rádiu, pretože sme mali skladby v televíznom seriáli. Ale trh je taký, aký je. Je malý a má svoje pravidlá. Sme ešte stále v období, že slovenská pesnička musí vyzerať takto a takto, že musí mať tri akordy, musí tam hrať gitara a slová „láska, páska, s tebou navždy“. Jednoducho to ako hudobníci musíme akceptovať, hoci neradi…myslíš, že to prelomíte?
Každý by, samozrejme, chcel mať väčšiu počúvanosť a viacej koncertov, viacej hrať. Otázka je, za akú cenu. Či by to znamenalo, že to, čo robím a chcem robiť, môžem robiť bezo zmien, alebo musím robiť zásadné kompromisy. Tu nemôže byť takýto neľúbivý tón a tu musíš zmeniť aranžmány a päť minút je na skladbu pridlho a podobne. Je důležité, ako si to nastavíš. Je to ako s hercami. Hrať jeden deň v SND veľkú tragickú postavu, a druhý deň v nejakom seriáli traktoristu alebo inšpektora, to je v slovenskej umeleckej realite často finančne nevyhnutné, ale rovnako aj smutné.ako vidíš hudobnú scénu?
Na to, aká sme malá krajina a v akých podmienkach tvoríme, že väčšina „našej“ scény robí hudbu popri zamestnaní, tak to, čo produkuje, je skvelé. Alternatíva má často lepšie klipy, lepšiu produkciu ako mainstreamové kapely. Som rada, že tu panuje taká skutočná atmosféra prajnosti a vzájomnej podpory.odkaz na záver?
Zdá sa mi, že aj keď sa opatrenia konečne uvoľnujú, ľudia a mysle menej. Akosi málo sa usmievame, smejeme, otvárame... A to treba, aj keď je vojna či hladomor, pandémia. Humor či láskavosť sú veľmi očisťujúce energie.Nora Ibsenová sa narodila v Liptovských Sliačoch. Študovala hudobno – dramatické umenie na konzervatóriu v Bratislave. Je absolventkou Vysokej školy múzických umení v odbore Divadelná veda. Je speváčka a textárka, divadelná kritička a hlasová pedagogička. Nora je členkou kapely Fallgrapp, ktorá získala niekoľko hudobných cien Radio_Head Awards. Žije v Bratislave.Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.