často čítam nervózne komentáre kazateľov o tom, že západná civilizácia, ktorá sa odvrátila od Boha, odvrátila sa aj od smrti. Vytesnila smrť. Umiera sa za plentou, v samote nemocníc. Ľudia sa nemôžu na smrť pripraviť a pritom sa ich tento problém bytostne dotýka. Lenže ak sa aj od civilizácie odvrátil Boh, smrť sa celkom určite neodvrátila. Zostala človeku vernou družkou.
A korona nám, prejedeným dedičom najbohatšieho kontinentu, ukázala, že partnerstvo medzi človekom a smrťou je nerozlučiteľné. Umiera sa.
Heuréka! Kardinál Špidlík sa pýta: Prečo nastáva ten čas, keď sa bunky prestanú obnovovať a telo smeruje k zániku? A čo je vlastne smrť? Básnik Jiří Wolker si so smrťou podal ruku pomerne skoro. V básni Umírající svoje pocity popísal takto: „Až umřu, nic se na tomto světě nestane a nezmění,/ jenom několik srdcí se zachvěje v rose jak k ránu květiny,/ tisíce umřeli, tisíce umřou, tisíce na smrt jsou znavení,/neboť v smrti i zrození nikdo nezůstal jediný.“ Dodáva, že „smrt není zlá, smrt je jen kus života těžkého.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.