u boháča Trimalchia sa koná veľkolepá hostina, aká ešte nebola. Stoly sa prehýnajú od jedla, ovocia a všakovakých dobrôt, hostiteľ si nielenže dal záležať, ale preháňa viac, než je vkusné. Víno sa nosí bez vody, z pečených prasiatok vyliezajú jaternice a klobásky, hrajú sa kdejaké hry s loptami, vedú sa obscénne reči, erotické rozkoše sa rozbiehajú všetkými smermi. Čo má táto prapodivná hostina vôbec znamenať?
Rímsky spisovateľ Gaius Petronius Arbiter napísal v prvom storočí nášho letopočtu prozaicko-poetickú paródiu Satyricon. Rozprávačom príbehov je istý Encolpius, o ktorom jeho priateľ Ascyltos podpichovačne povie, že je iba „nehanebný gladiátor, ktorý utiekol z arény“ a keďže nebol schopný vzťahov s nijakou slušnou ženou, obklopoval sa chlapcami, samozrejme, vrátane Ascylta samého.
Encolpius sa v jednom zo svojich príbehov dostáva aj na hostinu, ktorú usporiadal Gaius Pompeius Trimalchio Maecenatianus, niekdajší otrok, ktorý nečistým spôsobom nadobudol obrovský majetok, dokonca taký, že o mnohých statkoch ani sám nevie, že sú jeho vlastníctvom. Trimalchio je zbohatlík, no čo je ešte horšie, je to vulgárny, vystatovačný a neokrôchaný človek. Jeho dekadentná hostina je ukážkou toho, čo sa stane, keď sa zbohatlíci bez noblesy rozhodnú oslavovať: výsledkom je nespútaný hedonizmus.
MESIAC FOTOGRAFIE/AES+F
Trimalchio (akýsi kráľ Ubu prvého storočia) núti svojich hostí jesť a piť bez akýchkoľvek zábran, dokonca im dovoľuje, či až prikazuje počas oslavy nezadržiavať črevné plyny, no zároveň ich unavuje svojimi rečami, ktoré z neho robia doslova verbálneho tyrana. Keď sa v návale unavujúcej opitosti chvastá svojím budúcim náhrobkom, ktorý z neho spraví nesmrteľného, napadne mu, že by spolu s hosťami mohol zinscenovať aj svoj vlastný pohreb.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.