Moby Dick na križovatke

jesenný festival v posledných rokoch stráca dlhoročné výsadné postavenie. Povedľa iných menších, no atraktívnych projektoch sa z roka na rok obhajuje ťažšie. Možno je to trochu nespravodlivé, pretože Divadelná Nitra je oprávneným Moby Dickom divadla. Je najväčšia, legendárna, prežila rôzne otrasy a aj tak je každý rok v existenciálnom ohrození. Ale čo možno vyčítať organizátorom? Tak ako inde, aj tu vyberajú program skúsení kurátori. Prívlastok „divadelná“ sa v správnom pomere rozpíja v širokom sprievodnom programe. Pracovný program ponúka trochu networkingu aj rozhovory s tvorcami. Heslá udávajú rámce festivalov po celom svete. A aj keď slovné hračky nie sú práve „in“, na tie má riaditeľka Darina Kárová svoj patent dlhodobo. Hlavné výhrady k festivalu sú najmä dve. Hlúpe je, že sa zároveň trochu vylučujú. Prvá výhrada znie, že sa festival roky nemení a druhá, že už nie je tým, čím býval. A možno práve to je ten nomen omen. Pamätníci spomínajú a progresívcom nestačí. Zmeny sa dejú, ale sú pomalé, slabo viditeľné i radikálne, ale pre niekoho je aj to viac, než veľa. 

kurátor kontra Divák 

Dramaturgia inklinuje k prieskumu neistôt, a to môže byť dnes pre bežného diváka problém. Odráža sa to už v generačnom rozvrstvení tvorcov. Tento rok mala väčšina okolo tridsiatky a až na výnimky nešlo o oslavované talenty, ale skôr menej známe mená. No práve tým je predsa Divadelná Nitra preslávená. Roky objavuje talenty, ktoré s istým časovým odstupom rotujú na festivalových kolotočoch. Dá sa však takto uspokojiť očakávania návštevníkov? Festival im preto dáva istý hlas. Do výberu sa po novom mieša divácka dramaturgická rada. Pestrá skupina rôznych pohlaví, veku i povolaní (akýsi vox populi) môže niektoré inscenácie posvätiť odporúčaním. Táto súčasť európskeho projektu Be SpectACTive! (z ktorého v budúcnosti vznikne medzinárodná inscenácia), môže pomôcť prispieť k ukončeniu nostalgického brumkania, že Nitra už nie je, čo bývala. Partia „z ulice“, ktorá symbolicky legitimizuje výber. V praxi je to zatiaľ otázne. Neutralizácia napätia medzi rozdielnym vkusom „spozeraného“ kurátora zahraničných inscenácií Jána Šimka a bežného diváka sa nekonala. Poučení diváci „odobrili“ slovenské inscenácie Hlava XXII, Moral Insanity a eu.genus, ktoré vyberala režisérka Júlia Rázusová. Ich sitom okrem toho prešli iba dva zahraničné tituly. Český Sternenhoch z Opery Národního divadla a záverečné absurdné „funky“, české Hlbiny skupiny Wariot Ideal. Práve táto situácia demonštruje, že divadlo v Európe sa pohybuje všetkými smermi a kritériá výberu závisia iba od toho, kto vyberá.

PRESSFOTO DIVADELNÁ NITRA/CTIBOR BACHRATÝAdaptácia príbehu Ladislava Klímu Sternenhoch českej Opery Národního divadla dokazuje, že opera môže byť zábavná a tiež morbídna.

burton v opere 

Desivá Helga si zotročí Sternenhocha, ktorého nenávidí. Knieža ju zo žiarlivosti zabije a ona pokračuje vo svojej zlomyseľnosti aj zo záhrobia. Inscenácia, ktorú publikum prijalo s vrelosťou, dokazovala, že opera môže byť zábavná a tiež morbídna. Adaptácia šialeného príbehu Ladislava Klímu o nepravdepodobnej láske kniežaťa k odpornému dievčaťu nižšieho stavu ponúkla zábavnú „alternatívu“, hoc s málo zamotaným príbehom. Nie je dôležité, či témou opery Národního divadla je ľudská slabosť pre trýzniteľa, vášeň pre rôzne podoby zla alebo skôr motív večne neslobodnej ženy, dôležitý je skôr netradičný výsledok. Prepojenie temného ľahko vulgárneho libreta v esperante a drásavo epickej hudby Ivana Achera s pitoreskne groteskným štýlom režiséra Michala Dočekala a oddanosťou kvalitných predstaviteľov je alternatívny gesamtkunstwerk. Operáci musia v tejto „burtonovke“ okrem ťažkých partov vedieť stvárniť čarodejnícku chásku, niekedy vliezť do truhlice, posedávať na lustri alebo chlípať „močovku“. Oslobodenie od konvencií, ako má byť, aj keď pre fanúšika nezávislej činohry nič výnimočné.