písať o detektívkach je ošemetné, spojlery nemá nikto rád. Našťastie o Bakkeidových knihách možno hovoriť aj bez prehnaného prezrádzania kľúčových momentov deja. Je tam toho v nich okrem deja – napínavého, ako sa na nordic noir patrí – ešte oveľa viac.
Heine Bakkeid sa istý čas venoval písaniu románov pre dospievajúce publikum, ale svoj pravý hlas našiel v žánri severskej detektívky. Vo svojom detektívnom debute Zajtra mi budeš chýbať predstavil čitateľom vyšetrovateľa Thorkilda Askeho, ktorý je tak trochu Frankenstein. V tom zmysle, že je zošitý z viacerých dielov: v hlave má prísne analytickú myseľ, vypestovanú rokmi vypočúvania skorumpovaných policajtov, ale aj poškodenú amygdalu, takže momenty jasnozrivosti sa uňho striedajú s delíriom, počas ktorého vidí prízraky. Tak ako Frankenstein, aj on už mal byť niekoľkokrát mŕtvy, buď vlastnou rukou, alebo rukami iných, ktorým šliape na päty. Jeho však neoživuje elektrina, ale pravidelné šoky z reality aj z halucinácií.
Thorkild Aske je psychotik, od akého by sa dal pokojne čakať zločin. Vlastne ho už aj spáchal: šoféroval auto pod vplyvom omamných látok, havaroval a pri tom zabil ženu, ktorú dodnes tragicky miluje. Sedel za to vo väzení, pokúsil sa za to obesiť (tá poškodená amygdala je dôsledok) a trestá sa za to ďalšími vynaliezavými spôsobmi. No zároveň svoje zúfalstvo pozoruje s ironickým odstupom – a to je kľúč k srdcu čitateľa. Lebo keby bol Thorkild Aske len klbko neuróz, rýchlo by sa nám prejedol.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.