keď som sa narodil, ubehlo desať rokov od udalostí roka 1968. Keď som mal jedenásť, prišiel november ’89 a ja som začínal vnímať politiku. Keď som mal dvadsať, práve sa končilo Mečiarovo bačovanie a žezlo preberala prvá Dzurindova vláda. My dvadsaťroční sme vtedy neveľmi riešili tridsať rokov staré udalosti okupácie Československa, pretože sme žili na tepe doby – ako hovorí floskula. Niežeby sme o roku 1968 nevedeli, ale žili sme nádejou, že Mečiar už raz a navždy skončí, a nadšením, že ho vystriedalo niečo nové, o čom sme ešte netušili, ako to dopadne. Minulosť? Kdeže. Žili sme prítomnosťou – pulzujúcou, rýchlou, premenlivou.
No v priebehu ďalších dvadsiatich rokov sme sa my, Husákove „deti s kľúčom na krku“, potrebovali z prítomnosti, ktorá nás okúzlila, vrátiť do dejín, ktoré nás vytvorili: takých, akí dnes sme. A podľa toho dnes rozumieme súvislostiam medzi tým, čo nám predchádzalo, čo sa deje a čo nás zrejme čaká. Takto sme napriahnutí medzi minulosťou a budúcnosťou.
mojich, tvojich, vašich 30 rokov
Fedor Gál dával celý minulý rok dokopy výpovede ľudí, ktorí sa ponorili do tridsať rokov starých spomienok. Vznikla z toho kniha venovaná Ernestovi Valkovi. Prvé, na čo som si pri tej knihe spomenul, bolo toto: ako k nej pristúpia dnešní dvadsaťroční ľudia, ktorí sa narodili okolo roku 2000, pre ktorých sa udalosti Novembra odohrali dekádu pred ich narodením – tak ako rok 1968 v mojom prípade? Nevidím do ich mysle, no zrejme tak ako ja vtedy, aj oni dnes žijú skôr virvarom aktuálneho politického diania a mnohí aj nádejou na to, že sa už raz a navždy rozlúčime s Ficom. A azda budú čochvíľa žiť aj v nadšení z toho nového, čo príde, hoci ešte netušia, ako to dopadne.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.