zakaždým ma poteší, keď v slovenskom preklade vychádzajú klasické filozofické diela, pretože to nepokladám za taký malý (ako by sa niekomu zdalo) krok pre rast kultúrnosti. Preklad týchto diel som vždy vnímal ako vysoko odbornú aktivitu; nie je to len nejaké technické preloženie textu z jedného jazyka do iného. Prekladateľ musí rozumieť dobovému kontextu, autorovmu štýlu, svojráznemu mysleniu, používaniu pojmov, narážkam a ironickým poznámkam. Prekladateľ najnovšieho prírastku do tejto špecifickej knižnice, totiž Kierkegaardovej Choroby na smrť, je filozof Peter Šajda. Šajda je nepochybne najerudovanejším slovenským expertom na dielo dánskeho filozofa Sørena Kierkegaarda a aktuálne na Filozofickom ústave SAV spolupracuje aj s významným americkým kierkegaardistom Jonom Stewartom. Ich dlhoročná spolupráca sa podpísala aj pod tento preklad. No prečo filozofi pokladajú Chorobu na smrť za veľké klasické dielo?
zúfalstvo až do hĺbky duše
Ak si Kierkegaardovu knižku otvorí čitateľ, ktorý sa iba dopočul, že je to kniha o zúfalstve, pochytí zrejme aj jeho po krátkom čase stiesňujúce zúfalstvo nad dielom, do ktorého sa práve pustil. Kierkegaard je totiž dieťaťom svojej doby a synom myšlienkových pochodov, ktorým dnes už sotvakto chce rozumieť. Na túto 150-stranovú knižku si treba nájsť dostatok času a trpezlivosti. Inak hrozí veľké sklamanie a nepochopenie.
Choroba, o ktorej hovorí Kierkegaard, je samo zúfalstvo. No zúfalstvo preňho nie je iba nejaká beznádej samovrahov. Zúfalstvo, o ktorom je tu reč, je eminentne kresťanská téma. Podľa neho je totiž ozajstné zúfalstvo možné len v kresťanstve. A prečo? Preto, lebo kresťanstvo vníma človeka ako bytosť otvorenú posmrtnej budúcnosti. Kto neverí v život po smrti, ten síce môže prežívať stavy beznádeje, no tie nie sú nikdy také radikálne ako v prípade veriacich. Dôležité je tu totiž chápanie smrti. Lebo ak je smrť konečnou zastávkou, za ktorou už niet nič ďalšie, potom je aj riešením pre všetkých zúfalcov. Keď si Hamlet kladie svoju slávnu otázku o bytí a nebytí, pokračuje tým, že dýka by to všetko vyriešila, len keby sme nemali aj zlé sny. No čo ak je smrť tiež iba snom, a navyše zlým? – pýta sa Shakespearov dánsky princ. To by znamenalo toľko: bežný zlý sen je neznesiteľný, ale prebudením pominie. Snívajúci si vydýchne. No večný zlý sen sa sníva nepretržite a bez záverečného vydýchnutia. A toto Hamleta odrádza od samovraždy – pomyslenie na večnosť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.