ludwika Włodek je poľská sociologička a novinárka. Spolupracuje najmä s Gazetou Wyborczou, no zároveň sa venuje aj výskumu v Centre pre štúdium východnej Európy na Varšavskej univerzite. Je autorkou troch kníh a v poslednej z nich sa zamerala práve na Spiš. Kniha nesie názov Štyri prápory, jedna adresa. Je to neobyčajne zaujímavá reportáž o tomto regióne, jeho dejinách, vlečúcich sa národnostných sporoch, ale aj o vzájomnom spolunažívaní rôznych etník na jedinom území. Włodek spája so Slovenskom ešte niečo: od detstva sem chodieva s rodinou tráviť prázdniny, kúpili si chalupu v Repiskách – Grocholovom Potoku od istých Mazurekovcov.
slovenská paranoja
„Ak má Spiš rozkvitnúť,“ píše Ludwika Włodek, „musí byť predovšetkým európsky. A až potom poľský, slovenský, rusínsky alebo akýkoľvek iný. Viac než inokedy dnes platia slová dedka Mazureka, ktorý vždy vravieval: ‚Prežil som štyri prápory, štyri armády, štyri druhy peňazí. Keď sa ma niekto opýta, akej som národnosti, odpovedám, že som Európan.“ Tie slová vystihujú úmysel knihy: ukázať, že geograficky aj historicky je Spiš križovatkou viacerých národností, kultúr a etník. Autorka hľadá argument pre toto tvrdenie najprv v dejinách.
Kniha sa začína v Kežmarku a pohrebom. V roku 1972 tam totiž zomrela vtedy najstaršia obyvateľka mesta Mária Engelmayer, žena šľachtického pôvodu z rodu Raisz, ktorá si vzala za manžela Ödöna Engelmayera, predvojnového starostu mesta. Spolu s Máriou Engelmayer odišli zo Spiša aj šľachtické spôsoby. Keď sa Ludwika Włodek stretla s Máriiným vnukom Ákosom, rozhovoril sa o starej mame a jej zvyklostiach: do konca života si každé ráno stokrát rozčesávala vlasy; keď už oslepla, počúvala rádio a prednášky o abstraktnom maliarstve a chcela, aby jej opísali, ako to vyzerá. Hodinu pred smrťou poprosila svoju dcéru, aby overila v lexikóne, či bol Laokoón kňaz alebo pastier.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.