prečo ste sa rozhodli nakrútiť sériu dokumentov o chátrajúcich fabrikách?
K tejto téme som inklinovala už ako dieťa. Aj v námete som písala o tom, ako som jazdievala za starými rodičmi do baníckej dedinky Špania dolina, kde sme s ostatnými deťmi preliezali polozasypané banské štôlne. Zabudnutý, chátrajúci svet ma fascinoval. Bolo to niečo ako cesta za zrkadlo a ja som sa cítila ako Alica v Carrollovej Krajine zázrakov. V roku 2013 sme s Mišom Kabošom začali nakrúcať dokument Prízraky na opustenej vojenskej základni v Miloviciach neďaleko Prahy. Za sto rokov jej fungovania tadiaľ prešlo šesť rôznych armád. Miesto sa pre nás stalo filmovým laboratóriom na skúmanie novodobých českých dejín. Podobnú príležitosť na uvažovanie o slovenskej histórii a slovenskej identite ponúkajú rozpadnuté industriálne objekty.
ľudia navštevujú hrady a zámky, aby si pripomenuli históriu, no vy hľadáte dejiny v ruinách fabrík. To je zaujímavý paradox, nie?
Fenomén nazvaný v angličtine „urban exporation“, teda prieskum opustených miest vytvorených ľudskou rukou, zažíva boom aj na Slovensku. Možno preto, že z takýchto miest dýcha autenticita. Načančané muzeálne expozície ma nikdy nebavili, pôsobili na mňa falošne ako divadelné kulisy. Metóda, o ktorú som sa usilovala pri natáčaní tohto cyklu, by sa dala nazvať akousi mentálnou archeológiou. Oškrabkávate jednotlivé vrstvy pamäti ako starú omietku, dokiaľ vám spod nej nezačnú vystupovať zaujímavé obrazy. Obvykle to boli obrazy obyčajného života ľudí, ktorí v tých fabrikách pracovali. Práve z takýchto malých dejín každodennosti sa skladajú veľké dejiny v učebniciach. V cykle Budujeme Slovensko ma zaujímalo, ako sa veľké dejiny dotýkali obyčajných ľudí.
ako prebiehal výber miest, o ktorých ste sa rozhodli nakrúcať?
Ťažko. Tento seriál by sa dal robiť donekonečna.
chystáte aj druhú sériu?
Nie, ruín na dlhý čas stačilo. (Smiech.)
takže podľa čoho ste vyberali?
Pred nakrúcaním sme si spravili dôkladný rešerš. Chceli sme, aby boli vo výbere zastúpené rôzne segmenty priemyslu a rozmanité lokality. To bol základný výber. Cyklus má podtitul portréty miest, kde sa budoval priemysel a konštruovali dejiny Slovenska. Prostredníctvom príbehov chátrajúcich tovární sme sa chceli dotknúť tém a udalostí z našej novodobej histórie, na ktoré by sme možno tiež radi zabudli a postupne ich nechali zmiznúť. V Dubnici nad Váhom sme napríklad narazili na temný príbeh masového hrobu, ktorý je priamo v areáli tamojšej zbrojovky. Tá vznikla ako detašovaná prevádzka zbrojárskeho koncernu Škoda Plzeň v roku 1937 na obranu proti nemeckej vojnovej hrozbe.
Iróniou osudu je, že hneď po vypuknutí vojny sa stala jednou z dôležitých vyzbrojovacích základní nemeckej armády. O pár rokov neskôr v rámci rasovo segregačnej politiky slovenského štátu v Dubnici zriadili Zabezpečovací tábor pre Cigánov. Panovali tam otrasné hygienické podmienky, takže čoskoro vypukla epidémia škvrnitého týfusu. Kúsok za plotom lágra však bežala citlivá vojenská výroba. Nemci sa báli rozšírenia nákazy, a tak „problém“ vyriešili radikálne. Chorých naložili na nákladné autá s prísľubom, že ich odvezú do nemocnice v Trenčíne. Lenže autá zamierili do blízkeho údolia s muničnými skladmi. Na konci bol namiesto nemocničných postelí nachystaný plytký hrob. Osemnásť „pacientov“ zastrelili, ďalších osem ubili pažbami, keď sa pokúšali vyhrabať z jamy. Telá zahrnuli. Hotovo.
Vojnová výroba mohla bežať bez rizika ďalej. Tento tragický príbeh rómskeho holokaustu v učebniciach chýba. Ja sama som o ňom pred nakrúcaním vôbec netušila. Aj v ďalších fabrikách sme opakovane narážali na tému spolunažívania Slovákov s rôznymi etnickými minoritami. Až sa z toho stal neplánovaný leitmotív cyklu. V ďalších dieloch riešime násilné odsuny a presuny obyvateľstva alebo prekresľovanie hraníc, ktoré trhalo rodiny.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.