zorientovať sa v tvorbe dvojice Robo Pospiš a Martin Sillay nie je ľahké. Vlastne je to celkom namáhavé. Napríklad album Doba, platňa zostavená z folkových balád, alebo prekopanie tvorby z Jána Cikkera a Leoša Janáčka. Občas sú to piesne, inokedy zvukové experimenty. V oboch protikladoch sa dvojica, často doplnená o saxofonistu Nikolaja Nikitina, pohybuje s obdivuhodnou ľahkosťou. Začiatkom tohto roka som s nimi pre .týždeň urobil rozhovor. Pospiš so Sillayom vtedy dávali dohromady materiál na nový album. Siahli po slovenských prekladoch amerického básnika Walta Whitmana.
básne bez pátosu
Dnes opäť sedíme v ich nahrávacom štúdiu v jednej z budov starej Cvernovky, ktorá zatiaľ prežila búranie. Som vôbec medzi prvými, ktorí mali možnosť vypočuť si celú nahrávku. Ako bude vyzerať výsledok, to napovedal prvý singel Amerika spieva, ktorý zverejnili začiatkom leta, no po vypočutí dvanástich skladieb si uvedomujem, že išlo len o špičku ľadovca. Album je pestrou kolekciou piesní a štýlov. Je v ňom tvrdý funk 70. rokov, černošský gospel, blues, pesničkárstvo, ale aj hymnické spevy odľahlej prérie, ktoré spájajú Whitmanove verše. Na papieri to vyzerá ako mišmaš, no album drží pohromade. Kým predošlé veci dvojice by sa dali označiť za náročné, Spev tebe je ich najprístupnejší a azda aj najsilnejší album.
Vráťme sa na úplný začiatok celého príbehu. Ten sa začal odvíjať od chvíle, keď si Robo Pospiš v Artfore kúpil básnickú zbierku Spev o mne od amerického básnika Walta Whitmana: „Tie básne som síce poznal, ale opäť ma zaujali. Začal som uvažovať nad tým, ako ich zhudobniť,“ spomína si Pospiš a dodáva: „Whitman je nekompromisný. Nemá v sebe básnický smrad alebo pátos, neočakávaš, že tie básne bude niekto recitovať.“
Lenže ako pristúpiť k poézii 19. storočia, napísanej voľným veršom, o ktorej sa hovorí, že sa nedá zhudobniť? Ide o uhol pohľadu. Trojica rýchlo pochopila, že Whitmanove verše vyzerajú ako pesničky, ku ktorým autor zabudol dopísať hudbu. Netreba z nich robiť drámu, skôr stačí jednoduchý hudobný sprievod. „Jeho témy sú nadčasové. Nespieva o starých filozofoch v rúchach, ale o normálnych ľuďoch,“ pokračuje Robo a Martin sa pridáva: „Tie básne majú v sebe zemitosť, ktorú obsahuje aj americký folklór. Americkí pesničkári ako Dylan alebo Springsteen vo svojich skladbách opisovali svoju dobu a to isté robil aj Whitman, len o dve storočia skôr.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.