fakt, že sa projekt režiséra, scenáristu a animátora Matyasa Brycha dostal do bežnej kinodistribúcie, ma fascinuje. Síce má za sebou nejaké tie kraťasy (aj fan film s názvom R), ale i tak akoby sa zjavil z ničoho nič. Fascinuje ma to prinajmenšom tak veľmi, ako ma mrzí, že už v tretí premietací deň sme v kinosále sedeli dvaja (prišli sme spolu). Lenže ono je to vlastne pochopiteľné. Parralel rozhodne nie je film pre každého. A to aj napriek tomu, že je v samotnom jadre prosto filmom o živote. Konkrétnejšie je to film o traumatizovanom mužovi s rozpoltenou osobnosťou, o autorke fantazijných príbehov pre deti, o princeznej a rytierovi, o jednej príšere a jednej „príšerke“, o horolezectve a ešte o mnohom inom. Dôležitejšie sa mi však zdá venovať pozornosť tomu, aký je.
komiksový film? Vážne?
Prakticky každá mediálna zmienka o projekte Parralel obsahuje slovné spojenie „komiksový film“. Nevyznie to asi práve sokratovsky skromne, ale čo-to viem o filme a takisto viem čo-to o komikse a na pozadí toho mi vôbec nie je jasné, čo je na snímke Parralel komiksové. Lebo sú desiatky filmov, ktoré sú komiksové preto, že komiksové rozprávania adaptujú do audiovizuálnej podoby (od Vrany cez Strážcov až po, povedzme, 300). Nájde sa zopár aj takých, ktoré síce nemajú priamo komiksovú predlohu, ale siahajú po špecifických nástrojoch štandardne využívaných v komiksovej tvorbe (Kdo chce zabít Jessii?). A potom sú tu také, ktoré sa k tomu, že ich predobrazom je komiks, jednoznačne priznávajú aj na úrovni formy (Scott Pilgrim proti zvyšku sveta). Parralel však nerobí ani jedno, ani druhé. A ani tretie. Nie, naozaj.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.