Ray Bradbury sa pri písaní poviedky The Fireman (1951), ktorej zápletku neskôr rozvinul v románe 451 stupňov Fahrenheita (1953), inšpiroval ani nie tak nacistickým pálením kníh, skôr ho intelektuálne fascinoval samotný ten akt a jeho symbolický význam. Pálenie kníh nepohodlných autorov ako radikálna ideová očista sa v Bradburyho interpretácii stáva výrazom toho najhrubšieho barbarstva. Lebo nepália sa len knihy, ale to, čo symbolizujú. Poznanie, múdrosť, kladenie otázok a hľadanie odpovedí, ktoré nevedú k jednej-jedinej správnej pravde. Poznanie v širšom slova zmysle, ktoré je výrazom slobody a zodpovednosti a predstavuje ľudského ducha. Ba čo viac, predstavuje nielen racionálnu, ale aj etickú esenciu človečenstva, bez ohľadu na to, ako veľmi pateticky až banálne to znie.
Román sa čoskoro stal nielen scifistickou klasikou, ale vstúpil aj do mainstreamu, kde sa stal jedným z míľnikov dystopickej literatúry (tak ako Zamjatinovo My, Huxleyho Krásny nový svet či Orwellovo 1984) a súčasťou širšej civilizačnej pamäti.
múdre knihy vs. oblbujúca televízia
A tu je dôležité si uvedomiť, že hoci aj Bradbury lokalizuje dej svojho románu do totalitnej budúcnosti, v ktorej sú knihy ideologicky nebezpečným prežitkom, ktorý treba spáliť, lebo z neho nevzišlo nič dobré, jeho román je o jeho vtedajšej súčasnosti, teda o päťdesiatych rokoch.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.