bola to v podstate náhoda, že sme sa s priateľkou ocitli v nedeľu večer v Brne pred malou športovou halou. Dylanov jediný koncert v Česku bol už niekoľko týždňov beznádejne vypredaný, no v noci pred koncertom sme náhodou zablúdili na stránku s predajom lístkov a zrazu bum, dva boli naše. A to takmer pred pódiom.
Dylana som videl štyrikrát. Najprv v roku 1999 vo Viedni. Potom dvakrát v Prahe (2003, 2005) a nakoniec v Bratislave v roku 2010. Vždy to bol iný koncert. Iný výber piesní, trochu iná kapela, ale hlavne iný charakter vystúpenia. Je rok 2018 a pred nami stojí Bob Dylan a mne počas koncertu dochádza, že je to opäť iný Dylan. Pritom pred koncertom som bol trochu skeptický. Jeho najnovšia reinkarnácia mi až tak nevyhovuje. V posledných rokoch nahral tri dosky sinatrovských štandardov (posledný Triplicate je dokonca trojalbum). Nie je zlá hudba, ale trochu nuda. Skôr taký dôchodcovský večierok. Bolo tu ale jedno pozitívum. Bál som sa, že mu odchádza hlas, na niektorých koncertoch skôr rozprával ako spieval, ale sinatrovky ukázali, že keď chce, ide mu to skvele.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.