jožo Barina patrí medzi najväčšie osobnosti šesťdesiatych rokov, no osud bol voči nemu nespravodlivý. Na rozdiel od Deža Ursinyho alebo Mariána Vargu sa mu v časoch najväčšej slávy so skupinou For Meditation nepodarilo vydať celý album. Znie to neuveriteľne, ale deje sa to až teraz. Vďaka vydavateľovi Petrovi Maruštiakovi vyšli jeho veci zo 60. rokov na dvoch LP. Inštrumentálna doska so skladbami jeho prvej kapely The Players mala krst na jeseň minulého roka. Osem skladieb vrátane jeho najväčších hitov Šťastie, Meditácia nad vášňou a Hej, pán doktor! sa vo vinylovej podobe objaví koncom mája.
no english
Vinylový album je tak aspoň malým splatením dlhu voči tomuto spevákovi a gitaristovi. Jožo Barina začínal ako sólový gitarista a presadil sa s inštrumentálnou kapelou The Players (1963 – 1966). Keď kapelám tohto typu odzvonilo a do popredia sa definitívne pretlačili vokálne skupiny s vlastným repertoárom, Barina v sebe objavil speváka. Pustil sa tak do nového dobrodružstva. V roku 1967 založil kapelu The Meditating Four. Na bicie hral Pavol Barna (ex The Players), na basu Vlado Kaššay, ktorý prišiel z Prúdov, pretože ho hranie s Hammelom omrzelo a chcel vyskúšať niečo divokejšie. Krátky čas v skupine pôsobil aj Marián Slovák, budúci slovenský herec, ktorý mal spievať a hrať na klávesoch. „Potom spravil skúšky na herectvo, kde mu Ján Zachar povedal, že Maroško, žiadny bigbít. Musel to nechať,“ spomína Barina.
Po odchode Slováka sa teda za mikrofón postavil on sám. A už pri ňom zostal.
Prvý koncert For Meditation sa uskutočnil v roku 1967 v PKO. Repertoár tvorili prevzaté veci vrátane vypaľovačiek od Jimiho Hendrixa, no Barina sa už vtedy pokúsil o slovenskú vec. „Hrali sme inštrumentálku a ja som si len tak do nej začal spievať: včera som si kúpil čierny dáždnik. Keď som cestoval domov, spievala si to celá električka,“ dodáva Barina.
Nebola to otázka národnej hrdosti, Barina po anglicky spieval nerád, pretože, ako dnes hovorí, ani nevedel, o čom spieva. S výnimkou Fantoms slovenské bítové kapely spievali vtedy len po anglicky. Napríklad aj Dežo Ursiny trval na tom, že bigbít musí byť v angličtine, dokonca Barinu za slovenčinu aj zotrel (o niekoľko rokov sa mu to za to ospravedlnil), no frontman For Meditation trval na domácom jazyku. Sám si vyskúšal, že to môže fungovať. „Bol som doma v kuchyni a len tak z pasie si zaspieval Šťastiéééééé... Zaznelo to. Uvedomil som si, že by to v slovenčine predsa len išlo,“ spomína si na moment vzniku piesne Šťastie, vôbec prvej vlastnej skladby v repertoári.
Medzičasom do skupiny pribudol klávesista Peter Koreň, ktorý k Barinovi prišiel zo skupiny Blues Five s prísľubom, že kapela bude hrať pôvodný repertoár. „Skúšali na Záhradníckej v divadielku. Moja prvá otázka bola, kde mám hrať, pretože oni hrali pomerne husto. Ale nakoniec som si našiel miesto,“ spomína Peter Koreň na svoju prvú skúšku a dodáva: „Som odchovaný na džeze a blues, oni skôr na rockovej hudbe. Hrali sme fusion, ale vtedy sme o tom ani nevedeli. Každý z nás hral to, čo chcel a cítil, ale celkovo sme si sadli. Bola to prirodzená vec.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.