Ivan Kadlečík bol muž pokorného vzdoru

s Ivanom Kadlečíkom som sa spoznal v roku 2003. Najprv to bola séria emailov, niektoré zaňho písala jeho manželka, pretože slabnúci zrak mu spôsoboval nemalé problémy. Potom som ho vyhľadal priamo v Pukanci. Cesta spojmi do Pukanca a odtiaľ späť do Trnavy bola hádam aj na celý jeden deň. Už vtedy to však uňho bolo prekvapujúce: červená podkova pred dverami, dom veľmi starostlivo skrytý za mohutnými stromami, izby plné kníh (hovoril, že je to najlepšia forma zateplenia) a všetkých tých starých vecí, aké si len vieme predstaviť. Aspoň ja som mal ten pocit.

Jeho žena Iva pripravila na naše prvé stretnutie báleš, kysnutý koláč s bryndzou, kôprom a tuším aj slaninou. Bolo to výborné. Dali sme si k tomu pivo. Spisovateľ, už starý muž, sedel s ťažko privretým okom za pracovným stolom a ťahal jednu cigaretu za druhou. A rozprával sa so mnou, donedávna preňho celkom neznámym študentom filozofie, o všetkom možnom: od literatúry cez hudbu až po politiku. A hundral. Strašne a na všetko. No ja som mal to jeho hundranie rád, lebo to bolo také protestantsko-literárne múdre hundranie. Raz mi však k tomu napísal, že vzdor musí byť aj pokorný, pretože inak sa z neho stane len detské trucovanie zakomplexovaných. Ten jeho vzdor bol pokorný neustále.

Vždy ma prekvapovalo, že mi neváhal posielať nielen svoje vlastné knihy a texty, ale aj osobné listy a maily, ktoré si písal so svojimi priateľmi. Normálne ich skopíroval do mailu, niečo k ním pripísal, a odoslal. On tým vytváral rozsiahle siete medzi neznámymi ľuďmi. Tá korešpondencia medzi ním a jeho priateľmi mala ešte príchuť starých dôb – bola to hotová literatúra: čo slovo, to myšlienka, vyjadrená presne, s noblesou a úderne. Neraz sa do tých listov dostávali aj osobné rodinné spomienky a Ivan Kadlečík mi to všetko neváhal preposlať. Lebo žiť, myslieť, písať – to všetko sa uňho dalo iba autobiograficky.

„Do zápisníka som si vtedy poznamenal, že na oblohe bol Mesiac bledý ako stena, ako tá smrť.“