zavriete oči a Modrý vrch stojí pred vami. Je jedno, ako je ďaleko, stačí vykročiť a skôr či neskôr k nemu dorazíte. A medzitým vám v ušiach bude znieť krásna hudba. Známa, príjemná, uchu lahodiaca ako keby vás prvé jarné slnko hladilo po tvári. „Nehovor nič a cestuj so mnou,“ ozve sa hlas speváka a skladateľa Deža Ursinyho, ktorý vás prostredníctvom slov básnika Ivana Štrpku pozýva na výpravu, ktorá sa volá Modrý vrch. Tá rozkoš z hudby, zdá sa, je večná. Tretí album dvojice Ursiny/Štrpka je po rokoch stále fascinujúcim počúvaním. A nedávno jedna z najlepších platní slovenskej popmusic vyšla prvýkrát od roku 1981 na vinyle.
kde je Modrý vrch?
Sedíme s Ivanom Štrpkom v bratislavskom Next Apache a pripomínam mu historku o tom, ako som na automape objavil názov Modrý vrch. Básnik sa len zasmeje a hovorí: „Tých Modrých vrchov je veľa. Za roky sa vynorili ľudia, ktorí chceli vedieť, kde sa nachádza, a boli aj takí, ktorí tvrdili, že ho našli. Vraj niekde pri Štúrove. Malý kopček, zarastený kríkmi, ťažko dostupný. Na mape naozaj stojí Modrý vrch. Šli tam až z Košíc, predrali sa húštinou. Bola tam čistinka a na nej zistili, že tam rastie ľuľok zlomocný. Chlapci, ale to nie je môj Modrý vrch. Skôr váš.“
Najbližší spolupracovník Deža Ursinyho hovorí, že v skutočnosti treba hľadať niekde inde: „Každý môže mať svoj vlastný Modrý vrch, ktorý si môže predstaviť alebo premietnuť v sebe, a tým sa Modrý vrch pred tebou objaví skutočný, ako keby si ho videl v skutočnej krajine. Ale nie je to symbol a už vôbec nie nejaký slovenský znak. Modrý vrch má svoje ovzdušie. Sneh sa topí, prichádza jar, je tam nával energie,“ dodáva Ivan Štrpka.
Na to, aby sme pochopili čaro Modrého vrchu, musíme sa vrátiť na začiatok. Dežo, ktorý od čias The Beatmenu odmietal spievať v slovenčine, postupne zmenil názor a hľadal „slová, ktoré by si mohol zaspievať“. Cez Dušana Mitanu sa dostal k Ivanovi Štrpkovi. Ich prvý kontakt sa takmer skončil bitkou, potom sa oťukávali, až nakoniec vytvorili zladenú autorskú dvojicu, hovoriacu jedným jazykom. Ursiny/Štrpka debutovali albumom Pevniny detstva (1978). Po ňom nasledovali Nové mapy ticha (1979). Hneď po jeho nahratí sa pustili do ďalšej nahrávky.
Pesničky sa rodili pomerne ľahko, ale s titulnou skladbou, ktorá dala meno celej nahrávke, Ursiny nevedel pohnúť. Čas nahrávania sa postupne blížil až im zostávalo len pár dní. „Zasekli sme sa. Dežovi to nešlo, začal byť nervózny. Ale potom sme pochopili, že to bolo preto, že každý sme sa na Modrý vrch pozerali z inej perspektívy. Dežovi sa narodil syn. Bol šťastne ženatý. Mal prebytok energie. Ja skôr naopak. On ho videl z pozície horolezca, ktorý ho ide dobyť. Ja som ho vnímal ako niečo, čo je na obzore a k čomu treba dospieť, čiže sa k tomu stále približujeme. Nakoniec sme si to vyjasnili. Pochopili sme, že nechceme pokorovať hory, ale chceme s nimi byť v nejakom kontakte,“ spomína básnik, podľa ktorého strávil na tomto albume oveľa viac času ako na predošlých nahrávkach.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.