keby mal Post k dispozícii vojenské plány dňa D, zverejnil by ich ešte pred vylodením?“ Pýta sa sudca právnika známeho washingtonského denníka v súdnej sieni. „Myslím, že sa nedá porovnávať nastávajúca invázia do Európy s historickou štúdiou o americkej účasti vo vietnamskej vojne,“ odpovedal pohotový právnik. „Bude sa vôbec niekto rozprávať s vládou Spojených štátov, keď si nevie udržať svoje tajomstvá? Keď prezident nemôže mať tajomstvá, nemôže ani vládnuť. Na stole je integrita prezidentského úradu Spojených štátov,“ kontrujú mu dvaja úradníci z Nixonovej administratívy. Minulý týždeň mal na Slovensku premiéru film The Post, ktorý pripomína známu politickú kauzu zo začiatku sedemdesiatych rokov, keď sa v médiách objavili Pentagon Papers.
Keď ide konzervatívec do kina na hollywoodsky politický triler, musí sa pripraviť na najhoršie. Pukance si radšej nekupuje, po prvé sa to chrumkanie nesluší a po druhé, mohol by sa nimi v pohoršení zadusiť. Producenti filmov v továrni na sny sú do veľkej miery presvedčení ľavičiari, ktorí radi používajú filmové plátno ako kampaňový nástroj na práve zavedené témy – tu za politickú korektnosť, tam za gender, vždy proti pravici. A čo si počať, keď ten súčasný republikánsky establishment už rok v Bielom dome reprezentuje prezident Donald Trump, arciknieža všetkého zlého, proti čomu Hollywood vždy bojoval (a ktorý túto ponuku a dopyt zároveň pomohol vytvoriť)? Na Trumpa sa ešte nedá útočiť priamo, to ešte len príde. Použije sa zástupný darebák. Napríklad prezident Richard Nixon, pochopiteľne, s vysnívanou perspektívou podobne ponižujúceho odchodu z úradu u súčasného držiteľa amerického jadrového kufríka.
zlaté šesťdesiate
Tie sa začali pre americkú ľavicu sľubne, no skončili sa porážkou. Najprv predčasne odišiel John Kennedy (jeho otec Joe Kennedy bol v Hollywoode a v posteliach slávnych herečiek ako doma) a potom sedemdesiate roky ukradla Nixonova mlčiaca väčšina. História sa zvykne opakovať v čoraz kratších cykloch. Angažovaná filmová tvorba potom tlačí na emócie len na jednom krídle. Spomeňme si na celovečerné konšpiračné eposy JFK (1991) alebo Nixon (1995) od režiséra Olivera Stona, ktorý dnes rád sedáva s Vladimírom Putinom. Oba filmy vydarené remeselne s vysokým emocionálnym nábojom, ale obsahovo až na hranici science-fiction a rozprávok.
„The Post je o predohre oveľa známejšieho príbehu, mimochodom, tiež sfilmovaného – o afére Watergate, ktorá po sebe v Bielom dome zanechala úplnú spúšť.“
Aj Steven Spielberg je demokrat, v posledných voľbách podporoval Hillary Clinton. Bude azda The Post jeho osobnou pomstou za prehraté voľby? Usadil som sa v kine a spomenul si na iné exkurzie slávneho režiséra do tohto žánru, všetky vydarené a čerpajúce z príbehov inšpirovaných dejinnými zvratmi. Napríklad Amistad (1997) o dnes už zabudnutom zápase intelektuálneho prezidenta USA Johna Quincyho Adamsa za oslobodenie rebelujúcich otrokov zo španielskej lode na pozadí rastúceho napätia medzi dvoma Amerikami, dávno pred občianskou vojnou. Alebo novší Lincoln (2012) podľa výbornej literárnej predlohy od Doris Kearns Goodwin o intrigách a politických intrigách, ktoré na pozadí krvácajúcich bataliónov za vec Severu a Juhu skutočne rozhodli o konci otroctva na americkom kontinente. Posledný film v tomto teritóriu, Most špiónov (2015), kde skvelý Tom Hanks uveriteľne zahral právnika Jamesa Donovana rokujúceho o výmene prominentných špiónov v rozdelenom Berlíne, má už presah do súčasnosti.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.