Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Stano Maťašovská končí vo funkcii šéfky rozhlasového spravodajstva RTVS. Informoval o tom Denník N.

Neprevychovaná

.martin Mojžiš .kultúra .knižnica

Môže byť kniha spomienok na čínsky prevýchovný tábor z čias „kultúrnej revolúcie“ krásna? Môže. Ale nezakrýva takáto krása obludnosť systému a doby? Nezakrýva.

niečo tu nie je v poriadku – tomu pocitu sa nedá pri čítaní útlej knižky Šest historií venkovského života od čínskej spisovateľky Jang Ťiang ubrániť. Prinajmenšom zo začiatku. Jej štýl je vzhľadom na opisované udalosti akýsi nepatričný, ale je to nepatričné tak jemne, že človeku to dochádza len pomaly. Vety sú jednoduché, popisné, bez veľkých emócií. Opisujú absurdné veci, ale nijako tú absurdnosť nekomentujú. Ich sila však nespočíva v bežne používanom reportážnom štýle, ktorý opisuje drastické veci civilným spôsobom, a tým ich brutalitu ešte umocňuje. Tu je všetko nejaké iné.

zeleninová záhrada

Jang Ťiang pracovala aj s manželom v Sekcii filozofie a spoločenských vied Akadémie vied. Ona v Ústave svetovej literatúry, on v Ústave čínskej literatúry. V roku 1970, keď pracovníci týchto ústavov absolvovali na vidieku prevýchovu vedenú Oddelením propagandy robotníkov a vojakov Ľudovej oslobodeneckej armády, mala ona šesťdesiat a on šesťdesiatjeden rokov. Na prevýchove spočívajúcej vo fyzickej práci, konkrétne napríklad v pestovaní zeleniny na výnimočne neúrodnej pôde, sa nezúčastnili spolu. V rámci Školy pre kádre boli ich jednotky (tak sa tam hovorilo jednotlivým ústavom akadémie) od seba vzdialené asi hodinu cesty. Vidieť sa mohli len počas návštev, ktoré boli povolené raz za desať dní.

Ako ilustráciu štýlu Jang Ťiang – známej spisovateľky a autorky divadelných hier –uveďme opis akejsi oslavy, na ktorej sa všetky vystúpenia týkali fyzickej práce: „Ďaľšia jednotka predviedla scénku o vŕtaní studne, na javisku stál celý ansámbel, ale nepredniesli ani jednu repliku, len stále dookola otáčali vrtákom za rytmických výkrikov ,Héj rup! Héj rup! Héj rup! Héj rup!‘ Všetci točili a točili, bez ustania točili vrtákom – s vŕtaním studne nebolo možné prestať, museli pokračovať dňom i nocou, jedným dychom dotiahnuť prácu do konca.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite